Štát sa odkladá, bdejte!

Svet Palestínčanom: na samostatnosť máte právo, ale buďte ešte rozumní

„Vítam odklad, aj keď si nemyslím, že by sám osebe zaručoval mierovú dohodu,“ ironicky sa uškrnul izraelský premiér Ehud Barak, keď miniparlament OOP - Palestínska národná rada (PNC) rozhodol o posunutí termínu vyhlásenia samostatného palestínskeho štátu na november. Hoci podľa predsedu PNC Sálima Zamúna to neznamená, že je Izrael zbavený povinnosti dodržať záväzky vyplývajúce mu z rezolúcií BR OSN, faktom zostáva, že Izrael nakoniec dosiahol svoje. Štátnosť sa dnes odkladá. Nový termín 15. november je možno symbolický tým, že sa takisto v roku 1988 v Alžíri Arafat pokúsil vyhlásiť samostatný štát. Avšak kým vtedajší exilový pokus niesol v sebe kus odvahy, ako aj sympatie zo strany sveta, premrhaný minuloročný 4. máj, ako aj dnešný 13. september, hrá Izraelčanom do kariet. Tak, ako aj ďalšie cúvnutie do novembra. Prezidentské voľby hlavného sponzora rokovaní USA, ktorý bude plniť v budúcnosti izraelský vojenský žalúdok 2,4 mld. USD ročne, vlastne rokovania znemožnia. A to až do januára, keď príde do Bieleho domu Clintonov nástupca.

Arafat vyšiel ako slamený hrdina. Hoci realisticky so skorým vyhlásením palestínskeho štátu počítalo doma len 52 percent obyvateľstva, dnes sa Arafatova popularita pohojdáva na nulovej úrovni. Jeho oddanosť politickému dialógu v žiadnom prípade nerozplače Izrael, aby bral rozhovory ako rokovania rovnocenných partnerov. Skôr jednostranný krok Arafata by bol znepríjemnil, ak nie absolútne ohrozil Barakov život (a to nielen politický) a posunul dialóg na inú úroveň. Veď vyhlásenie štátu by pokrývalo celý Západný breh a pásmo Gazy, pričom Izrael počíta do budúcnosti maximálne s územiami, ktoré Palestínčania úplne alebo sčasti kontrolujú. A to je dnes tak maximálne 41 percent Západného brehu a Gazy, kde tiež nejaké cesty v štýle by-passov spájajú izraelské osady. Aj preto Clinton zachraňoval situáciu vyhlásením, že Washington prehodnotí svoje vzťahy s Palestínčanmi, ak tí nebudú dbať na jeho výzvy. Cúvnutie pred protireakciou zo strany židovského štátu, o akej hovoril posilnený Barak, len nahráva odporu obyvateľstva (aj voči Arafatovi). Podľa vodcu šíitskeho hnutia Hizballáh šejka H. Nasralláha „cesta rozhovorov je cesta ustavičného odďaľovania termínov, je to fatamorgána. Jediným spôsobom, ako znovu získať Jeruzalem a vytvoriť (palestínsky) štát, je cesta svätej vojny (džihádu) a cesta odporu“.

Pravdou je, že židovský štát vlastne ani nie je ochotný akceptovať právo palestínskych utečencov na návrat do ich domovov, keďže EÚ sa už ponúkla financovať ich pobyt tam, kde sú. Izrael nemá rovnako záujem vzdať sa úplne Západného brehu pre 80 percent vodných zdrojov a strategické položenie. Žiada neozbrojený palestínsky štát, zbavený práva na uzatvorenie akejkoľvek obrannej dohody s arabskými susedmi a rovnako nie je ochotný ustúpiť ani o piaď, pokiaľ ide o Jeruzalem. Sám Clinton priznal prechádzku v slepej uličke ešte „niekoľko rokov“. Možno aj preto izraelský minister pre spravodlivosť a náboženské záležitosti J. Beilin tak milo ponúkol Palestínčanom Chrámovú horu v starom Jeruzaleme ako budúce veľvyslanectvo, na ktorom by mohla viať palestínska vlajka. Poslušným Palestínčanom by to malo postačiť.

Slávka Blazseková