Supertajná dráha vedúca k totalite...

Peter Kasalovský

S vládnutím sú problémy. Avšak väčšie ako očakávali voliči súčasnej koalície, ktorí jej takpovediac darovali nielen maximálnu dôveru, či skôr vybojovali absolútnu zákonodarnú moc, keďže inak nemožno kvalifikovať trojpätinovú väčšinu v Národnej rade SR. Nesmierne bohatstvo je akoby fuč, ak vnímame jej volebné preferencie v prieskumoch verejnej mienky. To slovo „akoby“ je viac ako výstižné. Koalícia totiž nemôže byť legálne detronizovaná. Ibaže by sa sama rozhodla pre takýto krok rovný politickej samovražde. Na Slovensku síce nie je nič nemožné, ale toto vylučujem bez ohľadu na to, že k rozpadu koaličného záprahu bude vždy chýbať krok-dva.

Koaličné zoskupenie dodnes nepochopilo, že sa dostalo k moci v štáte, ktorý je tranzitívny. Predovšetkým v domácej politike, v hospodárstve a vôbec vo všetkých sférach spoločnosti. Vďaka tomu je z voličskej dôvery piesok, z ktorého by sa mohlo stať opäť to „nesmierne bohatstvo“, ale s podmienkou sústredenia sa na riešenie problémov najširších vrstiev. Takýto imperatív vyplýva aj z výskumu na objednávku vlády USA, ktorý konštatuje, že takmer 70 percent občanov nie je na tom lepšie svojou kvalitou života ako v pamätnom roku 1989. Dodajme, že k prehĺbeniu prepadu došlo dokázateľne, a zároveň paradoxne práve od jesene 1998. roku.

Sociálna bieda je svojím vplyvom na ľudí horšia ako ataky ultrafialových lúčov cez ozónové diery. Je jej toľko, že tomu nechce veriť vládna garnitúra ako celok. Celý rad jej členov to dennodenne potvrdzuje neriešením problémov, alebo len ich čiastkovým a neraz aj nerozumným riešením. Tak v predchádzajúcich vládach, ako aj v súčasnej je polovica mimo reality, a prakticky bez záujmu o tých, ktorí im dali príležitosť vládnuť. Akoby nebolo aspoň morálnym záväzkom programové vyhlásenie vlády, pričom radšej zabudnime na predvolebné sľuby(!). Keby voliči koalície, „nestranní“, ale aj opozície vnímali, že sa plní, nech aj pomalšie, tak by bol pokoj.

Dnes premiér M. Dzurinda a jeho partneri nabádajú k neúčasti na referende. Akoby im nedochádzalo, že by ich referendum mohlo potvrdiť, keďže navonok prezentujú spokojnosť s výsledkami svojho 2-ročného vládnutia. Mohlo by potvrdiť aj to, že väčšina voličov si napriek všetkému neželá zmenu vlády. Potom by nebolo pre nich veľkou neznámou, prečo strácajú sympatie a podporu verejnosti. Takmer takou neznámou, ako pre M. Jakeša a spol. to, že sa ich ľud tak ľahko vzdal, ba zavrhol ich a radšej sa vydal „neznámu veľhoru“. Tou je transformácia, ktorá si vyžaduje nielen celkovú zdatnosť, ale aj tvrdú prípravu a šťastie.

Hlas ľudu, hlas boží..., to by mal byť zákon, o ktorého platnosť sa svet usiluje od nepamäti. Pokiaľ neznie, ba nevyžaduje sa v praktickej politike, trebárs kvôli presvedčeniu konkrétnych politikov, že „hlas ľudu“ je na ich strane, tak je to superdráha k totalite novej tváre. Už sme si vypočuli aj také názory od oficiálnych predstaviteľov štátu, že využitie práva daného Ústavou SR - zúčastniť sa na referende o predčasných voľbách - je niečo ako občianska chyba či dokonca nevyspelosť, ba zaostalosť, odklon od správneho smeru a ohrozenie imidžu, ale aj podpora antidemokracie a odmietnutie krásnej budúcnosti v EÚ a Severoatlantickej aliancii.

Dodnes nemá verejnosť oficiálny odpočet za dva roky vládnutia napriek tomu, že bol avizovaný po pamätnom hlasovaní predsedu Národnej rady SR J. Migaša o nedôvere premiérovi M. Dzurindovi. Nejestvuje dokument vládnucej koalície o tom, v akej situácii by malo byť Slovensko a jeho obyvateľstvo po skončení riadneho mandátu z parlamentných volieb 1998, čo si bude môcť dovoliť na jej základe(!). Koalícia by mala rýchlo zabudnúť na to, že „najvýznamnejším aktom“ za jej vládnutia by nemalo byť schválenie novely Ústavy SR, ale plnenie vládneho programu a svojich verejných záväzkov, ktorých by bolo na absolútny svetový rekord.

Súčasná situácia s nárastom svetových cien ropy a plynu, ako aj iných komodít, komplikovaná živelnými pohromami, dokazuje našu hospodársku slabosť a zraniteľnosť, a zároveň všestrannú a zdôvodniteľnú neschopnosť aspoň zmierňovať jej následky bez akútneho ohrozenia už aj tak napätého štátneho rozpočtu. Akoby sme si mohli myslieť, že nie sme takými ako Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Poľsko, a prečo by sme si nemohli to, čo veľké vzory?! Protestujme, štrajkujme, vytlčme z vlády zníženie príslušnej spotrebnej dane, ale povedzme aj to, že tým priblížime čas kolapsu zdravotníctva, školstva a vôbec SR.

Kde sa nachádzame na supertajnej dráhe k totalite novej tváre?

Peter Kasalovský