Je už dosť súdnych precedensov

Ad: Koniec kupónovej privatizácie, Hospodársky denník 21. 8. 2000

Aj keď na základe vlastných poznatkov mám na konanie A. F. Zvrškovca vlastný názor, s viacerými jeho hodnoteniami v citovanom článku (Koniec kupónovej privatizácie) sa do určitej miery stotožňujem. Predovšetkým to platí o závere citovaného článku. Aj ja pevne verím, že táto „lúpež storočia“ - spôsob kupónovej privatizácie a v rámci nej tzv. transformácia investičných fondov - raz bude dôsledne a objektívne vyšetrená. Aj na objasnenie tejto problematiky nech poslúži môj príspevok. Je už dosť súdnych precedensov na Slovensku (rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici zn. 8Cb 327/98-70 z 25. marca 1999), ako aj v Českej republike, aby sa mohol urobiť objektívny a nie účelový, dehonestujúci záver, aký urobil v citovanom článku A. F. Zvrškovec vo vzťahu k mojej osobe. Napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. j. 32 Cd-587/98-9 z 22. júla 1998, ktorý v rámci dovolania proti rozsudku Vrchného súdu v Prahe č. j. Cmo 387/97-74 o neplatnosti uznesení valných zhromaždení zrušil rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe a aj príslušné rozhodnutie Krajského obchodného súdu v Prahe ako nesprávne s tým, že aj podľa pôvodného zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch bola tzv. transformácia investičných fondov na obyčajné akciové spoločnosti protizákonná, a preto neplatná.

K problematike správneho súdnictva a k činnosti registrových súdov som sa už v minulosti, v rokoch 1995 - 1997 podrobne viackrát vyjadril a na svojich vyjadreniach trvám. O nestrannosti súdov aj v ďalej uvedených, silne medializovaných sporoch investičných fondov a investičných spoločností s MF SR, ktoré sa podľa môjho názoru vôbec nemuseli stať takými komplikovanými právnymi spormi, akými sa stali, si môže urobiť vlastný obraz len ten, kto je podrobne oboznámený s rozsiahlou problematikou, ako je zdokumentovaná v protokoloch z previerok, v prvo- a druhostupňových rozhodnutiach MF SR, v rozsudkoch a ich vzájomnom konfrontovaní, napríklad v ďalej naznačených prípadoch, a pritom je skutočným odborníkom v danej oblasti. Takých osôb nie je veľa a nie je možné prostredníctvom médií, na obmedzenom priestore niekoľko desiatok riadkov, podať ucelenú informáciu s efektom pre všetkých, ktorí majú nekompletné informácie a ktorí nemajú možnosť zaujať k informáciam

vlastný názor,

na základe odbornej znalosti naznačených podkladov a relevantnej právnej úpravy. Veď len súdu trvalo rozhodovanie o sporoch vždy až niekoľko rokov. Aj preto sa teraz orientujem len na všeobecnejšie priblíženie zložitosti prípadu 5Sž 22/97 a podstatným aspektom jeho hodnotenia senátom Najvyššieho súdu SR, v konaní označenom ako 5Sž. Tento prípad uvádzam predovšetkým preto, že aj na ňom možno dokumentovať medializovanú, tzv. nezákonnosť rozhodnutí MF SR, a tiež preto, že pravdepodobne na základe tohto rozhodnutia MF SR zvolilo ďalší postup v kauzách tzv. transformácií investičných fondov, hoci, podľa môjho názoru, nebol na to dôvod, pretože tento spor sa v skutočnosti netýkal tzv. transformácií investičných fondov. O uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rámci dovolania vyniesol 5-členný senát NS ČR predsedníčky JUDr. Ivany Štenglovej, bolo včas informované aj MF SR, vzhľadom na podobnosť situácie v Slovenskej republike a okrem iného tiež aj vzhľadom na prípustné dovolanie na Najvyššom súde

Na objektívne posúdenie podstaty dlhodobo medializovaných prehratých súdnych sporov MF SR s predstaviteľmi investičných fondov a spoločností na NS SR uvádzam niektoré príznačné závery z odôvodnenia rozhodnutia senátu 5Sž v tomto, ale aj vo väčšine ďalších

- Podľa názoru súdu uvedené nedostatky správneho konania sú takého zásadného významu, že samy osebe mohli mať vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí a sú jedným z dôvodov ich zrušenia.

- Z uvedených dôvodov súd podľa § 250 j. ods. 2 OSP zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie o rozklade, ako aj prvostupňové rozhodnutie o rozklade, ako aj prvostupňové rozhodnutie pre nedostatočné zistenie stavu veci, nesprávne právne posúdenie a nepreskúmateľnosť výrokov pre nedostatok skutkových a právnych dôvodov rozhodnutia. V ďalšom konaní je správny orgán viazaný podľa § 250 j. ods. 3 OSP právnym názorom súdu.

Pokiaľ ide o právny názor súdu, treba pripomenúť, že ide o právny názor konkrétneho senátu správneho súdu, ktorým už v nejednom prípade pri posudzovaní tých istých právnych otázok, týkajúcich sa aj rovnakého subjektu kolektívneho investovania (sp. zn. 5Sž 117/95, 5Sž 153/95), tieto boli posúdené a ním vyložené úplne iným, opačným spôsobom ako v inom senátu správneho súdnictva NS SR (sp. zn. 6Sž 215/95 a 6Sž 216/95), čo malo priamy vplyv na výsledok týchto sporov. Pri študovaní rozsudkov tohto senátu 5Sž (rozhodoval aj spor MF SR s investičnou spoločnosťou Dividend, a. s., ktorej predstaviteľom bol A. F. Zvrškovec) a pri podrobnej

znalosti argumentov

oboch sporových strán, človek nemôže - podľa môjho názoru - nenadobudnúť dojem, že obrazne povedané, členovia tohto senátu boli úplne hluchí na jedno ucho, čo im bolo vynahradené nadmernou vnímavosťou na druhé ucho. Je to náhoda alebo len osobný dojem? Podľa môjho názoru, na základe mojich poznatkov, je namieste tiež otázka, či naozaj všetky súdy a najmä sudcovia rozhodujú vo všetkých sporoch v mene republiky?

Aj z tohto dôvodu je len pochopiteľné, že MF SR v roku 1997 namietalo celý senát 5Sž zo zaujatosti. NS SR však rozhodol, že senát 5Sž nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci uvedenej na NS SR pod sp. zn. 5Sž 22/97. Jedným z dôvodov zamietnutia námietky zaujatosti tohto senátu bolo, že "meradlom na hodnotenie objektivity sudcov nemôže byť subjektívne hodnotenie rozhodnutí iného senátu, ktorý konal v iných veciach a rozhodol na základe ním zisteného skutkového stavu“. Znova pripomínam, že išlo o posudzovanie v zásade tých istých právnych otázok, týkajúcich sa subjektu kolektívneho investovania. Práve však len takéto subjektívne hodnotenie dostatočnosti zistenia stavu vecí, správnosť právneho posúdenia, preskúmateľnosť výrokov a dostatok právnych dôvodov rozhodnutia, boli rozhodujúce na zrušenie rozhodnutia MF SR senátom 5Sž v sporových prípadoch. Tak to bolo aj v tomto prípade. Podľa môjho názoru, na základe takýchto skúseností z rozhodovania niektorých správnych senátov NS SR, ťažko sa vyhnúť podozrievaniu z ich zaujatosti. Možno aj v tejto súvislosti by bolo zaujímavé zistiť, či podozrenia z možných

prieťahov v konaní

a vplyvu rozhodovania senátov správneho súdu na tvorbu právneho povedomia v spoločnosti boli predmetom záujmu NS SR.

Pre komplexnosť pohľadu na postup MF SR a mňa, ako štátneho tajomníka MF SR v rokoch 1995 - 1996, treba uviesť, že právnu úroveň zákona o investičných spoločnostiach a fondoch a jeho aplikáciu štátnym dozorom nad kapitálovým trhom posudzoval aj Ústavný súd SR. V tejto súvislosti je vhodné uviesť niekoľko jeho záverov. Ústavný súd SR sa v pléne uzniesol, na základe verejného zasadnutia z 28. augusta 1998 (uznesenie zn. PL.ÚS 40/95 z 12. septembra 1996) v plnom rozsahu nevyhovieť návrhu 36 poslancov NR SR na vyslovenie nesúladnosti s Ústavou SR všetkých poslancami namietaných paragrafov zákona č. 191/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch v znení neskorších predpisov.

Plénum Ústavného súdu SR posudzovalo najmä znenie ustanovení o výkone štátneho dozoru nad kapitálovým trhom a aj ich dovtedajšiu aplikáciu zo strany MF SR v kontexte rozhodnutí všeobecných súdov. Plénum posudzovalo aj prípady, v ktorých na základe rozhodnutia ministra financií z októbra 1994, len

výkon kontroly

u preverovaných subjektov vykonávala na základe poverenia MF SR na to v roku 1994 ministerstvom zriadená špecializovaná rozpočtová organizácia MF SR, zriadená v zmysle § 21 ods. 7 zákona č. 303/1995 o rozpočtových pravidlách - správne konanie v celom rozsahu zabezpečovalo priamo a výlučne MF SR. (Len mimochodom, aj táto sporná skutočnosť bola dôvodom pre senát zn. 5Sž NS SR, aby v spore MF SR s investičnou spoločnosťou Dividend, a. s., zrušilo na NS SR napadnuté rozhodnutie MF SR.) Plénum ÚS sa pritom zaoberalo okrem iných aj prípadmi 5Sž 117/95 a 5Sž 153/95 a na základe citovania argumentácie v rozhodnutiach všeobecných súdov Plénum ÚS SR konštatovalo, že v "preskúmavaných prípadoch išlo i nedodržanie zákonom upraveného procesného postupu v konaní tohto orgánu“ (myslí sa ním MF SR).

Ďalej z hľadiska právnej úpravy ustanovení tohto zákona, Plénum ÚS SR konštatovalo, že „ide o právnu úpravu zrozumiteľnú nielen pre orgán štátneho dozoru a správny súd, ale aj pre osoby uvedené v § 36 ods. 1 novely zákona, najmä pre spoločnosti kolektívneho investovania, ktoré sa (v žiadosti o povolenie) zaviazali podnikať spôsobom ustanoveným zákonom na základe obmedzení a rozložení rizika. Obsah § 37 ods. 3 novely zákona nespôsobuje týmto subjektom interpretačnú a aplikačnú neistotu v otázke vymedzenia protiprávnosti určitého konania, konkrétne nedodržanie zákonom ustanovených činností, resp. porušenie zákonom ustanovených povinnosti, ani ťažkostí v predvídaní následkov (sankcií) uvedených v tomto ustanovení, ktoré možno uložiť v týchto prípadoch“.

Ďalej citujem: „Táto úprava poskytuje orgánu štátneho dozoru dostatočný právny základ na správny a objektívny výkon kontrolnej činnosti, ale aj na správny a zákonný postih v prípade objektívneho

zistenia nedostatkov

v dodržiavaní zákonom upravených činností a povinností presne špecifikovaných pre jednotlivé subjekty. Prípadnú nezákonnosť v konaní a rozhodovaní tohto orgánu možno napraviť opravnými prostriedkami podľa zákona o správnom konaní a následne aj preskúmaním jeho právoplatných rozhodnutí podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve. Napadnutá úprava § 37 ods. 3 novely zákona nezakladá možnosť ľubovôle v rozhodovaní orgánu štátneho dozoru, a preto nie je v rozpore s článkami 1, 2 ods. 3, 13 ods. 1 a 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na záver tohto príspevku považujem za vhodné pripomenúť:

Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právny štát. Právnym štátom sa však štát nestáva tým, že je takto deklarovaný v ústave, prípadne, že má na to vytvorené všetky predpoklady, ale že tieto sa v praktickej činnosti, v reálnom živote aj napĺňajú, že má funkčné inštitúcie, že je v ňom dobrá vynutiteľnosť práva, a tiež, že jeho súdnictvo je a koná nezávisle. Nevyhnutným predpokladom existencie fungujúceho právneho štátu je teda aj nezávislosť súdnictva, že súdy a ich sudcovia rozhodujú objektívne, na základe a v súlade so zákonom. Nezávislosť súdov a sudcov, to nie je len právo súdov byť nezávislými od ostatných zložiek štátnej moci, ale predovšetkým je to

právo občanov

a ostatných subjektov na základe skutočnej nezávislosti súdov na nezávislé, objektívne, včasné a zákonné rozhodovanie súdov.

V súvislosti s uvádzanou nejednotnosťou a rozpornosťou posudzovania tých istých skutočností rôznym spôsobom - v časovej postupnosti aj tým istým senátom - z hľadiska už priznanej spoločenskej vážnosti tohto problému, dávam do pozornosti čitateľom príspevok predsedníčky Najvyššieho súdu ČR Elišky Wagnerovej Reforma soudnictví pomalost neodstraňuje, uverejnený v časopise Ekonóm č. 33/2000. Tento príspevok približuje podstatu problémov v rozhodovaní správneho súdnictva a ich škodlivých dôsledkov na reálne uplatňovanie práva v praktickom živote tak, ako som sa s nimi mal možnosť oboznámiť v činnosti, najmä niektorých správnych senátov Najvyššieho súdu SR, a ako som sa snažil objasniť ich podstatu aj v tomto príspevku. V súvislosti s útokom A. F. Zvrškovca na česť môjho mena a moju odbornú spôsobilosť, nemôžem nepripomenúť aj týmto príspevkom preukázateľnú, zrejme účelovú jeho zábudlivosť na vplyv predstaviteľov investičných fondov a investičných spoločností na kritizovanom stave.

Ing. Jozef Magula

Bratislava