Výpredaj nebol a ani nebude privatizáciou

Pravdepodobne nikdy v histórii Slovenska neurobilo tak veľa politikov tak málo ako tí, ktorých sme videli na scéne počas posledných desiatich rokov. Spoločné menovatele novej a očakávanej spoločnosti, ktorú sme začali vytvárať, sa nedefinovali. To málo, čo zostalo, sa rozplynulo v hmle a na obzore sa vynorili nebezpečné úskalia v podobe rozličných záujmov, ktoré nás viac rozdeľujú ako spájajú. Štát, ktorý aspoň v teoretickej rovine mal zabezpečiť občanom základné istoty, sa dostal pod kontrolu ľudí, ktorí často ani nedokázali definovať svoje ambície a ešte menej ich presadiť tak, aby boli súčasťou nášho každodenného života. Určite nie som sám, kto je presvedčený o tom, že stráženie záujmov osobných alebo skupinových, je predmetom väčšej starostlivosti zo strany štátu ako záujmy verejné. Poslednou žalostnou udalosťou je predaj Slovenských telekomunikácií. Tento predaj terajšia vláda nazýva privatizáciou. Kupujúcim je nemecká spoločnosť, ktorej dominantným vlastníkom je nemecký štát! Nerozumiem, prečo sa aj terajšia vláda bojí nazvať veci pravým menom. Slovenská verejná spotreba je neprimerane vysoká, verejná správa neefektívna a výkonnosť slovenského hospodárstva čoraz nižšia. Toto sú politické reality. Vyzerá to tak, že ani táto vláda nemá schopnosť a ani čas sa týmto realitám venovať.

Jedinou schodnou cestou, ako sa udržať pri moci, je výpredaj a nie privatizácia toho, čo malo zabezpečiť penzie tých, ktorí tieto hodnoty vytvorili. Spoločenské reformy, ktoré Slovensko potrebuje na to, aby mohlo fungovať ako moderný štát, sa odkladajú na neurčito. Financovanie lokálnej samosprávy si vyžaduje reformu daňového systému, a takáto reforma predpokladá demontáž moci ministerstva financií. Diskutovať sa dá až do okamihu, keď treba zmeniť existujúci systém financovania verejnej správy alebo prerozdelenia kompetencií a zdrojov centrálnych štátnych orgánov. Podľa mňa nemajú dnešní politici ani silu a ani vôľu niečo zmeniť. Pri vykázaní nákladov na výpredaj Slovenských telekomunikácií občania nemohli nepostrehnúť odmenu sprostredkovateľovi vo výške 500 mil. Sk. Áno, je to päťsto miliónov za to, že ten istý, kto mal záujem už predtým, bol na základe informácie od predávajúceho „objavený“ poradcom slovenskej vlády, ktorý je bankou zhodou okolností v tej istej krajine ako kupujúci. Nerozumiem, ako sa premiér a členovia jeho vlády chcú vyhnúť previerke a možnej žalobe zo strany budúcej vlády. V. Poór, ktorého terajšia vláda naháňa za odmenu za poradenstvo, bol podstatne lacnejší a definitívne kompetentnejší. Čas ukáže, čo je primeraná odmena a či vláda skutočne nemala kompetenciu na priamy výpredaj bez medzirúk.

Dôvera občanov voči systému a jeho predstaviteľom je základným predpokladom fungovania spoločnosti. Som presvedčený, že viac ako polovica slovenských občanov nedôveruje politikom. Ak mám pravdu, tak viac ako polovica občanov nie je ochotná platiť dane, pretože neveria, že budú použité efektívne. Žiadny verejný systém nemá šancu na prežitie, ak tento fakt bude trvalým javom. Ešte horšie je to, ak existujúce politické strany využívajú občanov na bojkot referenda vyhláseného prezidentom. Takáto kultúra ukazuje, že niektorí z nás nie sú ochotní dovoliť voličom vyjadriť ich mienku. Tu nejde o to, či volič povie áno alebo nie, ale o jeho právo sa vôbec vyjadriť! Nízka účasť vo voľbách je podstatne väčším ohrozením demokracie ako akákoľvek alternatíva, ktorú si občania slobodne zvolia. Môj osobný pocit je, že iba príliš ambiciózni sú dnes ochotní zostať vo vláde alebo sa do nej dostať. Politika však nie je otázkou pocitov, ale tvrdou kalkuláciou s mnohými neznámymi a výsledkom, ktorý často prekvapí aj tých najpovolanejších.

Alexander F. Zvrškovec