Súčasť pastoračnej činnosti

Cirkev nemôže byť apolitická a má aj svoju sociálnu doktrínu

„Mzda má byť dostačujúca na výživu robotníka a jeho rodiny,“ píše sa v najnovšej sociálnej encyklike pápeža Jána Pavla II. Centesimus annus (storočnica). „Myšlienka je to nesporne pekná, ale podľa všetkého nereálna, a podľa môjho názoru dokonca utopistická. Prax totiž potvrdzuje, že to tak nie je. Keby bolo, nemohla by existovať bieda. Ak ročne zomierajú milióny detí v dôsledku podvýživy, tak ich živitelia buď nemajú prácu, alebo majú príliš nízku mzdu,“ povedal nám v rozhovore profesor filozofie Ing. PhDr. Jaroslav Čelko, DrSc. (77), ktorý sa okrem iného venuje výskumu problematiky myslenia, náboženstva, ateizmu a sociálnym doktrínam cirkví. V tejto súvislosti sme ho požiadali o odpoveď na otázky o vzťahu cirkvi a politiky.

Aj cirkev u nás je touto encyklikou viazaná. Zdá sa mi však, že až príliš sa venuje duchovným a vieroučným otázkam a menej tvrdej každodennej realite ľudí, veriacich.

- Celkom to tak nie je. V tejto encyklike sa hovorí, že sociálne učenie cirkvi sa má stať integrálnou časťou pastoračnej činnosti. To znamená, že všetky cirkevné štruktúry sú povinné túto doktrínu propagovať . Realizácia týchto princípov

sa prenáša

aj do kresťanských politických strán. K tejto doktríne sa však hlási aj Hnutie za demokratické Slovensko ako ľudová strana, ale aj Slovenská národná strana.

Skôr by som povedal, že politické strany to majú vo svojich programoch, ale tieto programy nerealizujú. Mnohé rodiny žijú u nás na hranici biedy či pod ňou...

- Katolícka sociálna doktrína nevylučuje nezamestnanosť.

Ale hádam len nie takú veľkú, aká je na Slovensku.

- Nikde nie je povedané, že cirkev nezamestnanosť odmieta a nikde nie je povedané, aký má byť rozsah tejto nezamestnanosti. Maximálne sa hovorí o metódach, ako sa voči nezamestnanosti stavať. Ale aj slovenskí teológovia

nastoľujú otázky

sociálneho štátu. Hovoria o sociálnom trhovom hospodárstve, ktoré by malo spájať tvorivé sily slobodného trhu s ochrannými opatreniami sociálneho zákonodarstva. U nás to hlásajú aj politické strany, ale neplnia to dobre. Aj časť podnikateľov má sociálne cítenie, hoci sú limitovaní ekonomickými zákonmi a pravidlami. Je však u nás z tohto hľadiska biznis vždy čestnou záležitosťou? Nie je. A pritom nemožno povedať, že väčšina podnikateľov nie sú veriaci.

Mnohé otázky, ktorými sa zaoberá cirkev, súvisia s politikou. Niektorí politici však hovoria, že cirkev by sa do politiky miešať nemala, a to najmä vtedy, ak si cirkev dovolí daný politický subjekt kritizovať. Má sa teda cirkev púšťať aj do politiky?

- Okolo vzťahu cirkev - politika je naozaj veľa nejasností. Existujú hlasy, ktoré cirkev kritizujú, že sa zaujíma o politické dianie a že do politiky zasahuje. Podľa materiálov katolíckej cirkvi, a ktoré majú aj oficiálny charakter, cirkev

vedome zasahuje

do politiky. Teologicky to má veľmi jasne odôvodnené. Ak je Boh nielen stvoriteľ spoločnosti, ale aj zákonodarca a hybná sila a všetko na svete inšpiruje a riadi, tak nemôže obísť oblasť verejného diania a politiky osobitne. Preto si cirkev vyhradzuje právo zasahovať aj do politiky. Na rozdiel od stredoveku, keď bola veľmi spojená s politickou a svetskou mocou, v modernej dobe, najmä od polovice minulého storočia, dochádza k zmene, ale cirkev naďalej zasahuje do politiky. Robí to však inak. Buď prostredníctvom svojho aparátu, alebo od 90. rokov minulého storočia prostredníctvom kresťanských politických strán.

Príkladom bol aj slovenský prezident Jozef Tiso, či nie?

- Poznám jeden článok z Katolíckych novín z obdobia tzv. slovenského štátu, kde sa chvália, že fary na Slovensku

boli sekretariátmi

Hlinkovej ľudovej strany. Je to zaujímavý, historicky veľmi cenný materiál. Od 60. rokov tohto storočia je tu však niečo nové. Cirkev, najmä v súvislosti s pohybmi v Latinskej Amerike, kde vznikla teológia oslobodenia a kde sa niektorí kňazi dostali až do ľavicových politických prúdov, napríklad v Brazílii a Argentíne, došla rozhodnutím jednej vatikánskej kongregácie k tomu, že kňazom sa zakázalo, alebo lepšie povedané, neodporúča sa

priama účasť v politikom dianí. To však neznamená, že cirkev do politiky nezasahuje. Katolícka cirkev však hovorí, že politická činnosť sa prenáša na laikov, teda nie na kňazov. Ale zároveň sa zdôrazňuje, že laici konajú, a to aj v politike, pod vedením cirkevných aparátov. V politickej praxi to teda vyzerá tak, že napríklad zásadné rozhodnutia ktorejkoľvek politickej kresťanskej strany, a teda aj u nás, sa nemôžu urobiť bez Biskupskej konferencie.

Politiku od náboženstva teda nemožno oddeliť.

- Áno, nedá sa oddeliť, ide len o metódy zasahovania cirkvi do priameho politického diania. Katolícka cirkev jasne hovorí, že

má právo

a povinnosť zasahovať do politiky.