Jakšiní a tí druhí

Kochali sa ním vo Washingtone, obdivovali ho v Moskve, žasli v Paríži a Berlíne, a ktovie kde ešte. Indické umenie sa už dávnejšie stalo udalosťou mnohých sezón v najvýznamnejších galériách. Obdiv nad niekoľko tisíc rokov krásy i ocenenia dnešnej schopnosti ľudových umelcov neutícha.

Iba Indie sa táto nálada vyhla. Až vtedy, keď sa aspoň niektoré poklady vrátili domov, mohli sa na ne pozrieť aj potomkovia ich dávnych tvorcov. Odborníci upozorňujú, že najvzácnejšie plastiky sú roztrúsené po 35 indických múzeách a piatich súkromných zbierkach. Spolu predstavujú viac ako 3000 rokov sochárstva v Indii.

Mnoho vzácneho môžete napr. vidieť v dvorane Národného múzea na dillíjskom Džanpate. Mimoriadnu pozornosť púta soška slúžky s úsmevom bohyne a tvarmi mimoriadne vnadnými. Vravia jej Mona Lisa indického umenia, ale skôr oná talianska obchodníčka, ktorej Leonardo vyčaril na perách tajuplný úsmev, by mala byť polichotená, keby bola nazvaná Jakšiní Západu. Táto indická dáma s čauri je totiž oveľa staršia. Odborníci na sochy a ženskú krásu vravia o tejto pieskovcovej zvodkyni, že nikdy predtým, ani nikdy potom nevytvorili indickí kamenári taký exemplár vzácnej a delikátnej krásy a kráľovského vznešeného postoja.

Pani s čauri je síce najkrajšia, nie však najstaršia. Kniha indického sochárstva sa otvára hlinenými štylizovanými figurínami a pečaťami. Matka-bohyňa, býk, ľudia, zvieratá a rastliny – to sú hlavné témy najstarších umelcov.

Vrchol dosiahlo indické sochárstvo zrejme počas vlády Guptovcov v piatom storočí. Citovosť umelcov sa po prvý raz povzniesla nad zmyselnosť, dosiahla duchovný výraz. „Indický klasicizmus“ sa vyznačuje prostými až štylizovanými rysmi sôch. Hoci je založený na dvoch severoindických školách – mathurskej a sárnáthskej – je vo všetkých dielach z tohto obdobia, rozptýlených po celej severnej Indii, vidieť podobný cit pre formu, vyváženosť a štýl.

(mb)