Kopance sú najlepšou školou

Za kariérovými osudmi absolventov Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v roku 1988 (4)

V minulých a nasledujúcom záverečnom pokračovaní predstavíme kariérové dráhy zopár ľudí, ktorých okrem iného spája jeden moment: V roku 1988 držali v ruke diplom čerstvého absolventa niektorej z katedier Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Dnes sú na rôznych miestach. Niektorí pracujú v odbore, ktorý si zvolili, iní, a tých je väčšina, sa realizujú úplne v inej oblasti. A práve zachytenie pozadia rôznorodosti jednotlivých ciest je zámerom tohto krátkeho seriálu... Ako so štvrtým v poradí sme sa porozprávali s RNDr. Petrom Augustinim, absolventom odboru geografia a kartografia, dnes editorom vydavateľstva DAJAMA.

Čo vás na konci štúdia na strednej škole priviedlo k tomu, že sa na vašej prihláške na vysokú školu ocitol odbor geografia a kartografia?

- Geografiu som chcel študovať asi od šiestej triedy základnej školy. Možno prvým momentom bolo, že som ako malý chlapec zbieral známky. Pamätám sa, že som chcel mať z každej krajiny aspoň jednu známku. Tu sú možno korene mojej záľuby v čítaní cestopisov a poznávaní ďalekých krajín, ktorá sa s pribúdajúcimi rokmi ďalej rozvíjala. Štúdium geografie bolo mojím snom, ktorý sa mi nakoniec splnil.

Akú ste mali počas štúdia predstavu o vašej budúcnosti?

- Na začiatku som nemal konkrétnu predstavu o tom, čo by som chcel v rámci geografie robiť, na čo by som sa chcel špecializovať. Lákalo ma cestovanie a v geografii som videl najlepšiu cestu, ako sa k tomuto cieľu dostať. Táto do istej miery idealistická predstava sa na začiatku štúdia na vysokej škole veľmi rýchlo zmenila a ja som zistil, že geografia je o niečom úplne inom. Z možností, ktoré tento vedný odbor ponúkal, som si vybral hydrológiu a meteorológiu. Téma mojej diplomovej práce, ktorou boli krátkodobé predpovede počasia, ma naozaj oslovila a ja som si vedel predstaviť, že by som sa v tejto oblasti ďalej realizoval.

Ako sa po skončení vysokej školy vyvíjala vaša kariéra?

- Pred základnou vojenskou službou, na ktorú som nastúpil v auguste 1988, som sa na dva týždne zamestnal v Slovenskom hydrometeorologickom ústave v Bratislave. Na vojne som mal dosť času rozmýšľať nad tým, čo by som mohol a čo by som chcel robiť, pretože som si uvedomil, že vedecká kariéra nie je v mojom prípade najvhodnejšou cestou. V auguste 1989 sa mi ponúkla príležitosť prihlásiť sa na konkurz na miesto v Ústrednom ústave národohospodárskeho výskumu, ktorú sa mi podarilo úspešne využiť. Po novembri 1989 a zmenách, ktoré priniesol, však bolo jasné, že práca v spomínanom ústave pred sebou nemá dlhú budúcnosť.

Na základe čoho ste sa rozhodovali, akým smerom sa vydáte ďalej?

- Na jednej strane ma hnala neistota, na druhej strane bol príjem. V tom čase som už bol ženatý a môj čistý plat bol 1750 korún. To boli dva hlavné momenty, na základe ktorých som si uvedomil, že takto to ďalej nemôže ísť. S priateľom sme si kúpili nákladné auto a začali sme robiť nákladnú prepravu vrátane manuálnej práce s tým spojenej. Keďže nám bolo jasné, že toto by nemalo byť našou cieľovou stanicou, postupne sme sa venovali ďalším aktivitám. Skúšali sme rôzne možnosti a učili sa na vlastných chybách, pádoch a kopancoch, až sme približne za päť rokov úplne od nuly vybudovali veľkoobchod s papierom. Ten sa v roku 1998 spojením s SCP Ružomberok pretransformoval na spoločnosť SCP Papier, ktorá má dnes na Slovensku vo svojej oblasti dominantné postavenie na trhu.

V spoločnosti SCP Papier ste boli generálnym riaditeľom. Aká cesta vás priviedla k súčasnému vydávaniu kníh?

- Práca sa pre mňa stala rutinou a ja som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Jedného dňa – bolo to niekedy na jar 1998 – som sa rozhodol, že z podniku napriek relatívne lukratívnym podmienkam odídem, pričom pri slede ďalších krokov som sa riadil čisto intuíciou. Hoci som nevedel, čo budem na druhý deň robiť, cítil som, že nastal pravý okamih odísť. Postupom času som prehlboval spoluprácu s vydavateľstvom DAJAMA, ktorá sa začala ešte počas môjho pôsobenia v spoločnosti SCP Papier. Opäť s priateľom sme vydali niekoľko turistických sprievodcov po jednotlivých regiónoch Slovenska a ja som si uvedomil, že som sa nejakým spôsobom chcel ku geografii vrátiť. Opäť som nemal presne vykryštalizovanú predstavu čo a ako, ale na základe skúseností, ktoré som získal v obchode, som si povedal, prečo neskúsiť robiť geografiu aj z komerčného hľadiska. Čo sa týka budúcnosti, uvidím, čo život prinesie. Momentálne sa nechcem plne venovať jednej činnosti. Nechcem sa nechať pohltiť, pretože ak má človek niečo robiť na sto percent, znamená to, že sa tomu bude venovať 12 až 18 hodín denne a zvyšných šesť hodín sa mu o tom bude snívať. Pre mňa je rozhodujúca zmena. Hrozím sa predstavy, že by som mal až do dôchodku pôsobiť v jednej oblasti.

Hoci aktívne pracujete, ste takpovediac na voľnej nohe. Bez pevného pracovného času, kancelárie, stálych kolegov. Prečo ste sa rozhodli práve takto?

- Uvedomil som si, že život je veľmi krátky a že vecí, ktoré by som chcel a mohol vidieť a stihnúť, je veľmi veľa. Ak človek raz naskočí na vlak a vezie sa v ňom príliš dlho, ťažšie z neho vystúpi. Vekom sa znižuje naša akcieschopnosť, sme starší, pohodlnejší, menej riskujeme a viac premýšľame, zvažujeme, zhodnocujeme. Toto všetko som v čase, keď som pracoval neraz aj 18 hodín denne, podvedome cítil a vedel som, že musím niečo spraviť, aby som z toho vlaku vyskočil, kým nie je neskoro čokoľvek meniť. Dnes pracujem doma, mám základné vybavenie, to znamená počítač pripojený na internet, skener, fax, modem, tlačiareň a podobne a zisťujem, že jeden človek v takýchto podmienkach urobí možno dva, tri razy viac ako traja ľudia vo firme. Vyhovuje mi, že som sám sebe pánom a môžem sa venovať rodine i sebe. Navyše sa mi otvoril priestor spoznávať nové veci, na ktoré by som inak nemal čas a z ktorých si môžem vyberať to, čo ma osloví.

Jana Hyžová