SPP si nemôže splniť zákonnú povinnosť

Pri cenách plynu obavy z referenda zatiaľ víťazia nad vecnými argumentmi

Súčasné ceny plynu pre podnikateľov i pre obyvateľov nezodpovedajú nákladom na ich nákup a distribúciu. Preto SPP ako monopolný dodávateľ plynu predložil zámer na ich zreálnenie. Konkrétne navrhol zvýšiť ceny pre podnikateľov v priemere o 45 % a pre obyvateľov v priemere o 25 % s účinnosťou od 1. septembra tohto roku. Hoci september už je tu, zvýšenie je v nedohľadne. Pokiaľ ide o obyvateľstvo, ceny plynu sú totiž stále štátom regulované a o ich zvýšení rozhoduje MF SR. Po prepracovaniach MH SR návrh na zvýšenie cien pre kategóriu domácnosti predložilo rezortu financií, ale ten ho zamietol. Odmietavý postoj MF SR podporili i odborári. Hoci minister hospodárstva Ľ. Harach chcel na odmietavý postoj MF SR reagovať tak, že návrh predloží vládnemu kabinetu, zatiaľ sa na jeho stôl nedostal. No z vyjadrení členov vlády je dnes už isté, že cena pre obyvateľov sa v tomto roku zvyšovať nebude. Kým však ceny pre obyvateľov sú štátom regulované, sám minister hospodárstva nedávno zdôraznil, že ceny pre podnikateľskú sféru sú vecne regulované. To znamená, že SPP má podľa jeho slov dokonca povinnosť zo zákona ich zvýšiť, ak stúpnu náklady na nákup plynu. A tie v poslednom období zaznamenali doslova boom. Cena plynu, ktorá sa odvíja od cien ľahkého a ťažkého vykurovacieho oleja, išla od jesene prudko hore. (Pozri graf.) Konkrétne stúpla z približne 70 dolárov za tisíc kubíkov zemného plynu až donedávna na viac ako 115 USD za tisíc kubíkov plynu. Čo je ale zaujímavé, ceny pre podnikateľov sa vlani vôbec nezvýšili a v tomto roku len o 5 % pre veľkoodberateľov a o 17 % pre maloodberateľov. Podnikateľská sféra sa však zvýšeniu vytrvalo bráni. Potvrdilo to aj závery rokovania predstaviteľov SPP s viceprezidentom AZZZ Jozefom Kollárom, ktorý je zároveň prezidentom Zväzu chemického a farmaceutického priemyslu SR. Podľa vyjadrenia J. Kollára práve chemické a farmaceutické podniky používajú plyn ako vstupnú surovinu a patria k najväčším odberateľom zemného plynu. Navrhované percento zvýšenia cien plynu by väčšinu z nich priviedlo do kolapsu. Logicky by nasledovalo prepúšťanie, čiže rast nezamestnanosti. Preto veľkoodberatelia sú ochotní akceptovať na len 5-percentné zvýšenie cien plynu a doposiaľ zo svojho stanoviska neustúpili. Na takýto kompromis nie je však SPP ochotný pristúpiť. Z vyjadrení členov vládneho kabinetu je jasné len to, že aj vo vláde sú na danú otázku odlišné názory. Navyše pred blížiacim sa referendom sa časť členov vládneho kabinetu zrejme obáva, že by zreálnenie cien mohlo ovplyvniť priebeh a výsledky referenda, a tým zamiešať karty v ich neprospech. A tak je na mieste otázka, ako si má SPP plniť zákonnú povinnosť - zvýšiť vecne regulované ceny, keď ako štátny podnik musí poslušne počúvať príkazy zhora? Dôsledky paradoxného stavu sú viditeľné už v súčasnosti. SPP dosiahol za I. polrok roku 2000 zisk pred zdanením vo výške 5,8 mld. Sk. Z medziročného porovnania nákupných cien zemného plynu vyplýva, že SPP musel v roku 2000 vynaložiť v porovnateľných technických jednotkách na nákup zemného plynu o 6,8 mld. Sk viac ako v roku 1999. Keby sa nemenila nákupná cena, dosiahol by SPP v I. polroku 2000 zisk pred zdanením vo výške 12,6 mld. Sk. ( Do konca roka by mala byť táto strata až takmer 16 mld. Sk!! ) Ak teda MF SR na návrh plynárov reaguje výhradou, že tento štátny podnik má rezervy v znižovaní nákladov, plynári na ne odpovedajú, že v porovnaní s obdobím do nástupu terajšieho vedenia ročne znižujú náklady okolo 300 mil. Sk. No ani táto suma ich nespasí. Keďže pokles zisku SPP pre zdeformované ceny bude do konca roka ešte markantnejší, logicky sa dá očakávať, že budú menšie i odvody SPP do štátnej kasy. A tak MF SR zrejme nezostane nič iné, ako hľadať náhradné formy, aby pre štátnu pokladnicu získalo dostatok zdrojov. Čiže opäť to zaplatia občania, a predovšetkým - ako obyčajne - asi podnikatelia. Podľa vyjadrenia vicepremiéra I. Mikloša sa zvýšenie cien plynu pre podnikateľskú sféru má doriešiť až pri diskusiách o štátnom rozpočte. Ak zvýšenie cien nemá byť likvidačné pre veľkoodberateľov a zároveň treba splniť jednu zo základných podmienok EÚ v energetike, a tou je liberalizácia cien energií, vyžaduje si táto úloha skutočne systémové riešenia. V súvislosti s deformovanými cenami plynu vystupuje do popredia ešte jeden problém. Hoci sa stanovovanie cien má konečne dostať pod nezávislý regulačný orgán, nemožno vylúčiť, či sa silnejúce rezortné a skupinové záujmy nepodpíšu pod oneskorenie avizovaného termínu prijatia zákona o ňom. Pritom jeho fungovanie, ako aj liberalizácia cien plynu (aspoň postupná, ale záväzná) bude jednou z podmienok vstupu strategického investora do SPP. Ak sa nesplní, alebo nebude viditeľná vôľa ju splniť pre populistické kroky, môže zatiaľ vysoký záujem potenciálnych investorov „o zlaté vajce slovenského hospodárstva“ rapídne klesnúť. Samozrejme, v prvom rade sa to odzrkadlí na cene za odpredaj vládou i parlamentom schválenej časti podniku.

Zdena Rabayová