Ropa a svetová konjunktúra

K šoku je ďaleko x Kam mizne ropa z navýšenia ťažby?

Roky prikrmuje lacná ropa konjunktúru ekonomicky rozvinutých krajín. Prichádza chvíľa na otázku, či terajších 34 dolárov za barel znamená koniec tejto idyly. Množia sa dohady, kam až hospodárstvo bohatého sveta skĺzne s drahou energiou. Stojíme tak ako v rokoch veľkých ropných kríz 1973 - 1974 a 1978 - 1980 na prahu bolestnej stagflácie? Ako tento a budúci rok dopadnú predpovede o štvorpercentnom raste svetovej ekonomiky?

Tí, čo nestrácajú optimizmus, prinášajú na podporu svojich odhadov niekoľko priaznivých argumentov. V porovnaní s rokmi ropných kríz nie je už hospodárstvo vyspelých štátov natoľko závislé od ropy. OECD uvádza, že zatiaľ čo HDP jej členských štátov sa v posledných 30 rokoch zvýšil o 140 percent, ich spotreba ropy len o 30 percent. Na každý barel ropy produkuje Európska únia dvojnásobok HDP ako v sedemdesiatych rokoch, USA o 90 percent a Japonsko o 80 percent viac. Energeticky úsporné technológie neporodil medzičasom len automobilový priemysel.

Ako ďalší faktor prichádza konštatovanie, že v časoch ropných kríz sedemdesiatych rokov mal americký dolár dvojnásobnú kúpnu silu ako dnes. Hoci je teraz nominálna cena barelu ropy približne rovnaká ako pri vyvrcholení druhej ropnej krízy, reálna hodnota je polovičná. Aby sa cenovo ropný šok vyrovnal so šokom spred 30 rokov, musel by dnes barel prísť na 70 USD. Vychádzajúc z aktuálnej ceny, kupujú dnes USA barel ropy za nejakých 17 USD v ich reálnej sile z polovice sedemdesiatych rokov. Ak by sa uplatnila požiadavka prezidenta USA Billa Clintona na 27 USD za barel ropy, po očistení od inflačného vývoja dolára by ju vlastne USA kupovali za polovičnú sumu. Horšie je na tom Európa, ktorá dopláca nielen na rast ropných cien, ale aj na výraznú stratu kurzu eura a národných mien oproti doláru, v ktorom sa ropa obchoduje. Táto strata predstavuje od zavedenia eura 30 percent, čo je pre západnú polovicu starého kontinentu miera zdraženia ropy aj v prípade jej stabilnej ceny.

Väčšina týchto faktorov vedie nezávislých ekonómov k záveru, že aktuálna cena ropy nevyvolá ani osobitnú úroveň inflácie, ani závažný pokles ekonomického rastu. Jej trvalý vplyv na redukciu rastu tohtoročného HDP sa uvádza v rozsahu len pol percenta, čo je v prípade USA, bojujúcich proti prehriatej ekonomike a za jej pokojné pristátie dokonca pozitívne. Ani na budúci rok sa nepredpovedá dramatický vplyv prípadnej terajšej úrovne ceny ropy na konjunkturálnu krivku. Najbolestivejšie na to doplácajú však chudobnejšie rozvojové a transformujúce sa štáty bez vlastnej ropy, ktoré budú musieť obrátiť posledné vrecko.

Panuje obecná predstava, že na drahej rope si naopak mastia vrecká jej producenti, najmä v arabských štátoch. Zabúda sa, že vo väčšine z nich ju tam ťažia a predávajú nadnárodné koncerny a na ropné krajiny pripadá len časť zisku. Ak k tomu prirátame enormné zdanenie pohonných látok v ekonomicky rozvinutých štátoch, väčšina zisku z vysokých cien ropy a jej produktov zostáva v bohatých krajinách.

Ponosy na nenásytný OPEC preto pripomínajú známy pokrik „chyťte zlodeja“. Nedôveryhodne vyznieva aj nárek, že zníženie spotrebnej dane na pohonné látky zahubí národné rozpočty a destabilizuje meny. Treba však čestne priznať, že naopak, každé zvýšenie výrobnej ceny pohonných látok zvyšuje príslušnou mierou aj odvody do štátnej pokladnice. O čo je drahšia ropa, o to je pri percentuálnom zdanení vyšší odvod z každého litra pohonnej látky. Napríklad Nemecko inkasuje 60 percent ceny motorovej nafty do spolkového rozpočtu, Británia enormných 76 percent. Pod 50 percent ide v EÚ len Luxembursko (48 %). Na vysokej cene vstupnej suroviny sa teda rozpočty slušne „nabaľujú“ a natíska sa otázka, či nestanoviť namiesto percentuálnej sadzby pásmové pevné daňové sadzby na liter pohonných látok alebo regresívnu daň.

Tlak na trhovú reguláciu ropných cien zvýšením ťažby v krajinách OPEC, ktoré navyše zabezpečujú len 40 percent svetovej ťažby, stráca efekt. Od začiatku tohto roka totiž krajiny OPEC už viac ráz výrazne zvýšili svoju produkciu a ceny išli aj tak hore. OPEC je vlastne na hranici svojej kapacity, najmä po zdevastovaní irackej produkcie. Vzniká otázka, kam zmizla všetka tá ropa, dodávaná navyše tento rok krajinami OPEC? Vyslovuje sa myšlienka, že ju na ceste za spotrebiteľom pohltili medzisklady, ktoré ju jednoducho nevykazujú v štatistike. Možno preto, aby v príhodnom čase mohli ovplyvniť ropný trh a zraziť zasa cenu na kolená.

Jaroslav Brabec