Do akej EÚ budeme vstupovať?

Konflikty pri rokovaniach o reforme inštitúcií únie

Keďže je reforma inštitúcií EÚ základnou podmienkou jej rozšírenia, v kandidátskych krajinách je tento proces mimoriadne sledovaný. Ak medzivládna konferencia EÚ nepripraví reformu v stanovenom termíne (koniec roku 2000), mohlo by to posunúť vstup nových krajín. Posledné vyhlásenia európskych politikov preto nedávajú veľa dôvodov na úsmev. Napríklad poslanci Európskeho parlamentu, nespokojní s nedostatočným vplyvom na prebiehajúce rokovania o reforme EÚ, hrozia zablokovaním procesu rozšírenia, ak parlament nedostane väčšie rozhodovacie právomoci. Francúzsky minister zahraničných vecí Hubert Védrine po schôdzke so svojimi rezortnými kolegami, na ktorej sa venovali otázke zmeny spôsobu hlasovania v EÚ, zasa uviedol: „Rokovania sa konali v dobrej atmosfére, bolo cítiť, že sa niektoré veci hýbu, ale konkrétne výsledky sa zatiaľ nedosiahli.“ Teda konfliktov ja dosť a času málo.

Tu však treba povedať, že v naháňaní sľúbených termínov sa často zabúda na dôležitosť obsahu celej reformy. Od toho totiž priamo závisí, do akej únie raz budeme vstupovať a aký budeme mať podiel na rozhodovacích právomociach. Pre kandidátske krajiny sú najmä dôležité tri oblasti inštitučnej reformy: rozdelenie právomocí medzi jednotlivými európskymi inštitúciami, spôsob hlasovania a tzv. posilnená spolupráca.

Pokiaľ ide o rozdelenie právomocí, problém sčasti vyjadruje aj spomínaná nespokojnosť poslancov EÚ. Väčšina členských krajín však ďalšie posilňovanie právomocí EP odmieta. Možno teda povedať, že možnosti priamo volených zástupcov ovplyvniť diania v únii budú aj naďalej obmedzené. Namiesto toho sa navrhuje zvýšenie osobnej zodpovednosti komisárov a zvýšenie právomocí šéfa EK.

Najdôležitejšími zmenami by mal prejsť proces hlasovania. Je totiž jasné, že únia s 15 členmi nemôže fungovať rovnako ako únia s 28 členmi. Formálne zmeny sú teda nevyhnutné. Váha hlasu každej krajiny v Európskej rade je úmerná jej veľkosti. Z 87 hlasov v rade tak Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko majú po 10 hlasov, zatiaľ čo Luxembursko má dva. Kvalifikovaná väčšina je 62 hlasov, zatiaľ čo blokovacia menšina 26. V EÚ s 28 členmi by podľa jedného z návrhov bolo až 144 hlasov. Do klubu desaťhlasových by pribudlo Turecko, Slovensko by malo tri hlasy. Na kvalifikovanú väčšinu by stačilo 102 hlasov, zatiaľ čo na blokujúcu menšinu 43.

Z praktického hľadiska je však omnoho závažnejší pripravovaný posun od jednomyseľného k väčšinovému hlasovaniu. Z viacerých návrhov reformy systému hlasovania sa Európska komisia prikláňa tomu, aby sa kvalifikovaná väčšina až na určité výnimky stala všeobecným pravidlom. No v skutočnosti je túžba po vete mimoriadne živá. „Je príliš skoro na pomenovanie hoci len jednej oblasti, v ktorej by sa členské štáty zhodli na tom, že sa v nej bude namiesto jednomyseľného rozhodovania rozhodovať väčšinovo,“ uviedol v týchto dňoch H. Védrine. Pre kandidátske krajiny je určite hendikepom, že nemôžu zasahovať do tejto diskusie.

V týchto zemepisných šírkach sú prítomné aj obavy z tzv. posilnenej spolupráce, časti reformy, ktorá by mala umožniť skupinám štátov v rámci únie integrovať sa v istých oblastiach silnejšie a rýchlejšie ako zvyšní členovia (jedným z príkladov je Schengenská dohoda). Podľa niektorých by tento balíček mohol viesť k rozdeleniu EÚ do skupín.

(by)