Učia sa na chybách otcov?

Vzostupy a pády Gergeov Bushovcov a Albertov Gorovcov

Ešte nikdy nemala Amerika v zápase o budúce miesto v oválnej pracovni Bieleho domu oboch kandidátov s takou prominentnou cirkuláciou politickej krvi v žilách. Azda len John Quincy Adams bol dovtedy jediným synom prezidenta, ktorý v roku 1824 vyhral tento boj.

Obaja terajší kandidáti patria k rovnakej generácii (G. W. Bush uzrel svetlo sveta v roku 1946 v Connecticute, Al Gore sa prvýkrát nadýchol o dva roky neskôr vo Washingtone, D. C.) a ani jednému nemožno uprieť úspešného otca.

George W. Bush môže preukázať „prezidentský pôvod“ na oboch stranách rodokmeňa. A to nielen slávneho otca, ktorý zakončil vrchol svojej republikánskej kariéry v Bielom dome a rozdal si to s irackým kolegom Saddámom Husajnom vo vojne v Perzskom zálive, ale aj zo strany matky Barbary Pierce Bushovej. Franklin Pierce bol zvolený na jedno funkčné obdobie v roku 1852, pričom jeho starý otec Prescott Bush bol senátorom za Connecticut v období rokov 1952 až 1963.

Albert Gore senior, ktorý zomrel v roku 1998 ako 90-ročný, bol tri volebné obdobia (v 50. a 60. rokoch) váženým a rešpektovaným južanským senátorom a bojoval za občianske práva a proti vojne vo Vietname. V roku 1956 dokonca vyhral nomináciu na demokratického viceprezidenta, v konečnom dôsledku však utrpel od republikánskeho náprotivku porážku.

Otcovia prežili svoje vzostupy a pády, no zaujímavé je, že ich synov, súčasných kandidátov, spája predovšetkým to, ako nenapodobniť otcov a nešliapnuť tak vedľa v záverečnom volebnom dostihu.

To, že G. W. Bush trvá na to, že sa bude spoliehať (najmä teraz v závere kampane) len na trio vlastných a nadovšetko lojálnych pomocníkov namiesto nekonečného naťahovania sa o „láskyplnú“ pomoc republikánskych kolegov z tímu, odráža osobný zážitok počas prezidentskej kampane jeho otca na znovuzvolenie v roku 1992, ktorá aj pre nelojalitu dopadla tak, ako dopadla. A tí, ktorí obletujú Gora, vysliedili jeho neochotu púšťať sa do útokov a zostať nad nimi, čo neurobil jeho otec v roku 1970 v Tennessee. Gore bol vtedy počas poslednej otcovej volebnej kampane 22-ročným radovým vojakom v armáde. Jeho rozhodnutie ísť do Vietnamu robiť dobrovoľnú službu odmietli vtedy všetci otcovi oponenti, ako vyhýbanie sa povolávaciemu rozkazu. Spolu s jeho postojom k vojne, ako aj odmietnutím dvoch Nixonových návrhov na nomináciu do Najvyššieho súdu to postačilo na to, aby úrad na ďalšie volebné obdobie nezískal. Gore ml. rád otcovo rozčarovanie z politiky a tvrdenie, že sa do nej už nikdy nevráti, používa aj na svojich volebných mítingoch. Pravda, na iným účel. Spoločne s republikánom Bushom ml. sa však zhodujú najmenej na troch zásadách:

Peniaze robia veľa

Ak ich nemáte, kampaň ste prehrali, ale ak ich máte priveľa, začne sa vyšetrovanie a body u voličov ste stratili tiež. Jeden z najlepších pomocníkov Al Gora Roy Neel ešte dodal, že práve na prílišných finančných „disproporciách“ utrpel Albert Gore starší.

V roku 1992 sa s rovnakým problémom stretol aj Bush senior. Možno aj preto jeho syn, napriek vždy plnej pokladnici, veľmi pozorne sleduje nárast prispievateľov do volebného fondu a najmä osoby a dôvod.

Spojenie s voličmi

Druhá pevná zásada oboch súčasných kandidátov - obaja otcovia prehrali voľby aj na podcenení dialógu s voličmi. G. Bush st. podcenil napríklad v roku 1992 obavy voličov z ekonomického vývoja. A. Gore zase v roku 1992 myslel na Washington až tak, že zabudol odkiaľ pochádza a koho vlastne zastupuje. Aj preto mladší Gore len čo nasledoval otca do Kongresu na verejnosti vyhlásil, že nikdy nebude hluchý k mienke voličov, bude si ich, ako aj spojovacie články s nimi (rozumej tlač) vážiť. Niekoľkokrát sa vrátil do Tennessee na halové mítingy. Rovnako aj na začiatku terajšej prezidentskej kampane, keď začal mať problémy s podporou verejnej mienky v Iowe a New Hamshire, naplánoval si tam niekoľkokrát predvolebné stretnutia. A zostal tam dovtedy, pokiaľ neuspokojil odpoveďou každého zvedavého voliča. Jeho matka - Paulina Gorová - dokonca o ňom uviedla, že je pragmatickejší ako jeho otec.

Pokiaľ ide o Bushovcov, otec blízkosť k voličovi zanedbal, resp. v roku 1992 podcenil. George W. to berie tak, že je potrebné ísť ďalej ako chce volič, ukázať mu jasný zmysel zmien, ktoré sa chystá urobiť, aby zlepšil podmienky do budúcnosti,“ tvrdí o Bushovi ml. manažér prezidentskej kampane jeho otca v roku 1992.

Čo hovoria výskumy

„Naučil som sa, že nie je potrebné brať výskumy verejnej mienky až príliš vážne,“ poučoval po vojne v Perzskom zálive Bush starší presvedčený o svojom úspechu v roku 1992. Zbytočne. Nečakaná porážka zo štátu, kde bol Gore starší populárny, bola pre syna podobnou lekciou.

Jeden z kurióznych aspektov tohtoročných volieb je dráma syna, ktorý musí zápasiť s tým, čo po ôsmich rokoch v úrade viceprezidenta a štyroch rokoch v úrade najvyššom nahradil jeho otca v tandeme s Clintonom. S tým Gorom, ktorý mu šliape na päty, resp. začína skôr ukazovať chrbát. Hoci Bush odplatu popiera, jeho kolegovia priznávajú, že „ak nie on, pravdepodobne my máme takýto cieľ“, potvrdila pre CNN Mary Matalinová, ktorá bola zástupkyňa hlavného manažéra pre voľby Busha staršieho v roku 1992. Lenže, aj tu je dôvod na obavy. Ako poznamenávajú pozorovatelia, prílišná otcova aktivita ešte vo februári na podporu syna, nebola najšťastnejšou. Voliči sa pamätajú práve na vysvetlenie ekonomického obrazu krajiny. A Gore ml. zase vie, že napriek začiatočnému stúpaniu ekonomiky koncom Bushovho volebného obdobia môže voličov strašiť z návratu rokov tandemu Bush-Quayle. Samozrejme, niektoré Al Gorove útoky si žiadajú oponovanie, najmä, keď on sám najlepší vie, čo všetko znamená lojalita syna voči otcovi. Lenže najmä zveličovanie neúspechov druhých a potieranie tých vlastných patrí k americkým voľbám.

(sb)