MMF a SB: Vábne heslá a smutné fakty

Globalizácia svet zatiaľ neintegruje, lež tvrdo rozdeľuje

Zatiaľ čo sa v Prahe zišla finančná nobilita sveta na výročné zasadanie MMF a Svetovej banky aby sa pod heslom „Hospodárstvo, ktoré pracuje pre všetkých“ pokúsila presvedčiť, že globalizácia je pre všetkých a MMF s SB sú na to účinnými nástrojmi, správy a názory, s ktorými prichádzajú v poslednom čase autoritatívne organizácie a odborníci, hovoria o niečom inom. Vo svojej výročnej analýze „Obchod a rozvoj“, uvádza UNCTAD, že globalizácia prináša osoh predovšetkým Spojeným štátom a rozvojové krajiny vrhla do neistôt a nových závislostí. Vo výročnej správe Svetovej banky pod názvom „Útok na chudobu“ sa zasa dostáva prekvapujúco pod paľbu destilovaná neoliberálna doktrína, podľa ktorej čistá trhová ekonomika a hospodársky rozvoj sa automaticky postarajú o odstránenie chudoby.

Do diskusie vstúpila aj bývalá hlavná ekonómka Programu OSN pre rozvoj Isabelle Grubergová s tvrdením, že terapie MMF a SB „takmer všade zlyhali“. Pripomína osemdesiate roky ako tzv. stratené desaťročie v Afrike a vážne problémy v deväťdesiatych rokoch v Mexiku, Brazílii a juhovýchodnej Ázii, ktoré podľa jej názoru z noci na deň znehodnotili pokrok, ktorý región dosiahol. Za „katastrofálny postup v období ázijskej ekonomickej krízy“, nedávno kritizoval MMF aj viceprezident Svetovej banky Joseph Stiglitz, ktorý za to musel zo Svetovej banky odísť. Podobný osud teraz postihol aj hlavného autora zmienenej správy Svetovej banky „Útok na chudobu“ Raviho Kanbura, ktorý musel tiež odísť z vysokej funkcie vo vedení banky, lebo v správe napísal, že MMF a SB strácajú kredit, pretože sa im nedarí zastaviť rast chudoby a nerovnosti vo svete. Obidve inštitúcie kritizuje aj profesor na Harvarde Jeffrey Sachs a riaditeľ Oxfam David Bryer.

Konsenz o priepasti

Podľa kritikov zabezpečujú obidve medzinárodné finančné organizácie takú ekonomickú globalizáciu, ktorá je výhodná bohatým štátom, predovšetkým USA. Jej zásady stoja na tzv. Washingtonskom konsenze – vyrovnaný rozpočet pri nízkych daniach, liberalizácia obchodu a zahraničné investície, privatizácia a deregulácia. Pre chudobné rozvojové a transformujúce sa krajiny ide z hľadiska hospodárskeho rozvoja a zápasu s chudobou o kvadratúru kruhu. Desaťročná aplikácia Washingtonského konsenzu umožnila nadnárodným monopolom zhltnúť ekonomiku väčšiny transformujúcich sa krajín a zabrzdila aj nádejný rozvoj niektorých rozvojových štátov. V dôsledku toho sa neočakávane rýchlo prehĺbila priepasť medzi bohatými a biednymi krajinami i spoločenskými vrstvami.

Päťdesiat rokov stačí

Tento výkon globalizačnej politiky je natoľko šokujúci, že ho nemôžu, aspoň rétoricky, obísť ani MMF a SB. Parížske vydavateľstvo Economica vo svojej „Správe o vývoji ľudstva“ uvádza, že za posledných 40 rokov sa nerovnomernosť príjmov vo svete zdvojnásobila. V roku 1960 sa príjmy 20 % najchudobnejších štátov sveta rovnali 1/30 príjmov 20 % najbohatších krajín, dnes už predstavujú len 1/74. V rovnakom čase sa strojnásobil rozdiel medzi najbohatšími a najchudobnejšími krajinami sveta – z pôvodných 5700 USD na 15400 USD ročného príjmu na obyvateľa. Podľa Svetovej banky musí dnes vyžiť z 1 USD denne, čo je cena jedného hamburgera v USA, 1,2 mld. obyvateľov sveta - tragická situácia pre pätinu svetovej populácie. V „dolarizovanom“ Ekvádore dosahuje verejná zadlženosť 90 % HDP, nezamestnanosť 50 %, 70 % ľudí nemá prístup k zdravotnej starostlivosti a 64 % detí nechodí do školy. V Afrike sú ešte oveľa horšie príklady. Francúzsky Le Monde diplomatique to v predvečer pražskej konferencie brettonwoodských inštitúcií komentuje: „Päťdesiat rokov takej politiky stačí!“

Nevyhnutná redistribúcia

Čoraz väčšia chudoba je transformačným darom aj pre postkomunistické štáty. Pod globalizačným tlakom Washingtonského konsenzu z nich máloktorý dosiahol po ekonomickom páde znovu svoju úroveň z roku 1989. Transformačná Európa a Stredná Ázia má dnes podľa správy Svetovej banky 21 % ľudí pod hranicou chudoby (2 USD/deň) v porovnaní s 2 % spred desiatich rokov. Najhoršie je na tom Stredná Ázia (vyše polovica obyvateľov, v Rusku 19 %).

Početné „správy o stave sveta“ vyvracajú neoliberálne rozprávky o tom, že s chudobou automaticky zúčtuje hospodársky rozvoj. Za 40 rokov ekonomika sveta výrazne nabrala na sile, priepasť v sociálnom a národnom rozmere sa však prehĺbila. Asi bude mať predsa len pravdu posledná správa SB „Útok na chudobu“, ktorá tvrdí, že väčšia rovnosť v rozdeľovacom procese má pre redukciu biedy rovnaký význam ako makroekonomické faktory, ktoré diktuje MMF. Redistribúcia príjmov aj pomocou rozpočtov je najmä v ťahu k informačnej spoločnosti na pozadí „znalostnej priepasti“ medzi vyspelými a rozvojovými ekonomikami nevyhnutná.

Korupčné partnerstvo?

Odpustenie dlhov desiatim či dvadsiatim najpotrebnejším krajinám v rámci programu HIPC, by im istotne pomohlo pri rozvoji, ale aj v boji proti chudobe. Najmä ak MMF sa nerozpakoval požičiavať nedemokratickým, skorumpovaným režimom, ktoré, tak ako v Suhartovej Indonézii zhrabli určité vrstvy pri moci v politike a ekonomike, zatiaľ čo dlhy musí splácať celé obyvateľstvo. William Goetzman, riaditeľ NICF na univerzite v Yale to nazval veľmi presne: „Vykorisťovanie realizované cestou partnerstva.“ A najmä ak na reštriktívnej politike MMF zarábajú bohatí na úkor chudobných, na privatizácii prirodzených monopolov rentieri na úkor užívateľov. To potom nezakryjú nijaké heslá ako „Útok na chudobu“, „Hospodárstvo, ktoré pracuje pre všetkých“ alebo „Globalizácia pre všetkých“, ktorými hýri pankrácke snemovanie MMF a SB.

Jaroslav Brabec