Obchod je tou povestnou žabou na prameni?

Od výrobcu po 600 Sk a predávajú po 1500 Sk

Také je krédo podnikateľa Bratislavčana Pavla Poláčeka, ktorý začal podnikať v roku 1994 v Piešťanoch, keď založil firmu Benet Euro. V unimobunke so šiestimi pracovníkmi rozbehol konfekčnú výrobu. „Moje rozhodnutie malo racionálne opodstatnenie v tom, že sa tu nachádza diaľnica, Piešťany sú sympatickým mestom a oproti Bratislave je tu lacnejšia pracovná sila. Postupne sme sa v rámci finančných možností rozrastali, zakúpili a zrekonštruovali objekt, v ktorom sa v súčasnosti nachádzajú skladové priestory a výrobná prevádzka s päťdesiatimi pracovníkmi vrátane dvoch administratívnych zamestnancov. Tento počet udržujeme posledných päť rokov na rovnakej úrovni. Pre túto oblasť podnikania som sa rozhodol preto, že slovenský trh bol po rozdelení republiky úplne prázdny. Špecializovaná výroba čiapok ostala v Česku.”

Výrobný program firmy Benet Euro v dnešnej podobe predstavujú dve oblasti – výroba širokého sortimentu pánskej i dámskej konfekcie - nohavice, bundy, sukne, kostýmy, vo forme práce vo mzde pre nemecké, slovinské, české, švajčiarske a maďarské spoločnosti. Práca s niektorými zahraničnými firmami je niekedy nedosiahnuteľná pre

vysoké nároky

na kvalitu. Aby ju slovenský výrobca dodržal, klesá s produkciou, a tým znižuje rentabilitu. Objednávateľ dodá nielen materiál a vzor, ale aj samotnú technológiu. Druhú oblasť výroby firmy tvorí špecializovaná dielňa na výrobu čiapok pre ozbrojené zložky - mestské polície, letcov, armádu, väzenskú justičnú stráž, súkromné bezpečnostné služby a agentúry, colnice pre viaceré štáty vrátane Slovenska. Pre piešťanskú mestskú a kúpeľnú políciu šili celé komplety, pre iné zložky šijú bundy, košele, všetko podľa požiadaviek. „Máme zatiaľ veľmi korektné vzťahy so všetkými objednávateľmi. Firmu, predovšetkým zahraničnú, si otestujem, aby sa nám nestalo, že ostanú dlžní, a potom naši pracovníci budú bez platov. Iným systémom by som si podnikať ani nedovolil. S našimi ženičkami prežívame všetky udalosti a sme ako jedna rodina.“

Hoci veľkú časť surovín dovážajú, majú aj slovenských spoľahlivých dodávateľov s kvalitným tovarom. Patrí medzi nich žilinská Slovena, Levitex Levice, Namita Bratislava, vyrábajúca kovania, odznaky či Maytex Liptovský Mikuláš. V celkovom objeme tvoria asi 50 % surovín. Jednoúčelové stroje zo zahraničia sú veľmi drahé, a tak k modernizácii dochádza veľmi pomaly. „Všetky aktivity, prerábky a nákupy robím bez úveru. Ja by som asi s úverom

nemohol spávať.

Je to, samozrejme, náročnejšie na čas, preto si firmu budujeme postupne. Riadim sa však heslom perspektívnejší sme, keď sa držíme pri zemi. Veď ročne vyrobíme 120-tisíc kusov tovaru.“ Firma by potrebovala ešte zo desať šikovných - krajčírok - šičiek, ale pracovné sily sú aj v tejto oblasti problémom napriek tomu, že mzdy v v Benete Euro sa pohybujú priemerne o tisíc korún vyššie, ako je celoslovenský priemer v textilnej brandži. Keďže ide väčšinou o ženy, percento práceneschopnosti pre ošetrovanie člena rodiny je vysoké. Tým sa narúša harmonogram a kontinuálnosť výroby. „Sú ľudia, ktorí chcú pracovať a zarobia, a sú aj takí, ktorým dáte čo najlepšie technológie a robiť nebudú, nechcú, nebaví ich to. Zamestnávame aj mužov, čo je iste v textilnej oblasti rarita. Sú väčšinou pri strojoch a pri úkonoch, ktoré vyžadujú náročnejšiu fyzickú prácu. Navyše, oživuje to kolektív.”

Za jeden z problémov považuje Pavel Poláček doslova divoké nahadzovanie marže obchodníkov. Kým prvovýroba bojuje doslova s každou korunou a obracia ju v ruke niekoľkokrát, kým sa rozhodne o jej investovaní, obchodníci robia zisk bez väčšej námahy. „Ekonomiku možno dvíhať dvoma spôsobmi, objemom výroby a predaja a cenou. Keby ceny boli nižšie, bol by väčší obrat predaja a následne i výroby, ktorá by bola efektívnejšia. Keď my vyrobíme nohavice za 600 Sk, obchodník by ich mal predávať maximálne za 800 Sk. Prečo sú však nohavice na trhu po 1500 Sk? Zišiel by sa nám preto

vlastný obchod,

priestory máme, tovar by sme vedeli vyrobiť popri objednaných množstvách a predať za dobré ceny. Potreboval by som však aspoň 300-tisíc Sk, aby som ich zrekonštruoval. Za tie roky som však z podnikania taký unavený, že túto myšlienku zatiaľ odkladám do neurčita…”

Zora Petrášová