Dlaždička menom azulejos

Krivolaké, často úzke uličky portugalských miest kliesnia cestu pomedzi majstrovské kúsky tých najneuveriteľnejších keramických dlaždičiek, známych pod označením azulejos. Hoci dnes sú typické pre Portugalsko, pravdou je, že tak, ako v architektúre cítiť maurskú kultúru, aj vo výrobe keramiky boli Arabi skutočnými majstrami a svoje zručnosti priniesli po roku 711 so sebou do dobytej Andalúzie. Samo slovo azulejo vzniklo z arabského výrazu az-zulaj, ktorý označuje lesklý kamienok alebo dlaždicu. A také sú aj portugalské azulejos, honosne zdobiace od 13. no najmä 16. storočia kláštory, reštaurácie, a po 19. storočí, keď prišli opäť do módy, mnohé domy z vonkajšej strany. Zdobia aj schodištia, steny či zárubne dverí. Kým na začiatku zobrazovali kvetinové a abstraktné vzory (maurská kultúra zakazovala zobrazovanie postáv), v Portugalsku začala víťaziť monumentálna maľba zobrazujúca mytologické postavy, náboženské či historické výjavy, lovecké scény a vojenské zápasy, avšak vplyvom neskoršieho francúzskeho baroka aj galantné scény zo života aristokracie. Práve vtedy sa vraj začala redukovať pestrosť dlaždičiek a naplno zvíťazila bielo-modrá kombinácia pod vplyvom vtedy obľúbenej delftskej fajansy.

Možno to znie trochu surovo, ale boomu v láske obyvateľstva k azulejos vďačia tieto jemné dlaždičky zemetraseniu v roku 1755, po ktorom nastal dopyt po obkladových materiáloch. Prvou továrňou na výrobu tejto keramiky bola Real Fábrica de Rato. Devätnáste storočie dokonca povýšilo tieto obkladačky na prejav národnej kultúry a dnes možno celé obydlia obložené azulejos vidieť najmä v Aveire a Coimbre. Stali sa dokonca také populárne, že historici ich vznik a vývoj popísali a predstavili v lisabonskom Museu do Azulejo.

Slávka Blazseková

Lisabon