Nespreneveril sa svojim liberálnym názorom

Odmieta politické strany, ktoré sú ako obchody - berú všetko a dajú, čo si želáte

Rozprávame sa s Jánom Budajom - tribúnom novembrových udalostí roku 1989. Je mnohými obdivovaný, ale aj nepochopený. Máme ho zafixovaného z Námestia SNP v Bratislave, kde stál spolu s Milanom Kňažkom a vytváral v na slovo poslušnom „obecenstve“ koridory. Boli to koridory záchrany, keď v mnoho desaťtisícovom dave niekomu prišlo náhle nevoľno a museli ho ošetriť, ale aj uličky nádeje a závanu čerstvého vzduchu do prebúdzajúcej sa občianskej spoločnosti. Aspoň vtedy to tak mnohí chápali a verili, že musí a určite bude lepšie, že láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Ján Budaj je dnes poslancom Národnej rady SR, zrelým politikom, nespokojným vtedy a kritickým aj dnes. Po nedávnej fúzii Demokratickej únie (DÚ) s „dzurindovcami“ zakladá novú politickú stranu - Liberálno-demokratickú úniu (LDÚ) a Kňažka „vymenil“ za profesora Juraja Šveca. Prečo sa rozhodol k týmto krokom?

Ustanovujúci kongres LDÚ by sa mal uskutočniť koncom októbra. Ako hovorí, ambíciou strany je po splynutí DÚ so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou obnoviť na Slovensku liberálnu politiku. LDÚ 1. septembra zaregistrovala svoje stanovy, ale Ján Budaj to za štart nového politického subjektu nepovažuje. Ten môže byť pre občanov zaujímavý až svojím programom. Bývalá DÚ bola tak personálne aj programovo likvidovaná, že LDÚ nemá veľa na čo nadväzovať. DÚ bola v klasickom podnikateľskom význame

vytunelovaná,

hovorí. V novembri chcú prezentovať svoj liberálny program formou odbornej konferencie. „Politické strany nie sú pre občana populárne, lebo ľudia si myslia, že nepriniesli pre nich to, čo po roku 1989 očakávali. Liberalizmus na Slovensku znamená zavádzanie európskych poriadkov, zvyčajných a osvedčených metód, ktoré dajú politike, hospodárstvu a verejnému životu regulačné rámce. Všetci sme si pri zakladaní tejto novej strany vedomí, ako ťažko bude ľuďom sprítomniť politiku v čase, keď prežívajú sklamanie z volieb v roku 1998.

Nedávno ste vyjadrili predpoklad, že až 30 percent členov bývalej DÚ prejde pod vaše nové logo.

- Nemáme záujem o ľudí, ktorí sa funkcionársky exponovali v neštandardných stranách, či už v HZDS alebo SNS, pretože tolerancia k týmto členom v DÚ sa ukázala byť veľmi zradná. Nemáme záujem o čakateľov na osobné výhody, lebo v mnohých stranách sa masové členstvo prejavuje pasivitou.

Neobávate sa osudu minimálnych či žiadnych preferencií, ktoré majú v súčasnosti aj niektoré koaličné strany?

- Tak v novembri 1989, ako aj dnes s pokojom hlásam svoju pravdu a presvedčenie, bez ohľadu na to, či to zožne potlesk. Po uverejnení programu ho začneme napĺňať a do roka vám poviem, či našiel svojich stúpencov. Politiku chceme vrátiť ľuďom a rehabilitovať zdravý rozum, ktorý je dnes prekrývaný populizmom. Na Slovensku bola pred rokom 1998 len jedna populistická strana typu

ber všetko.

Ponúkala ako americký supermarket všetko, bicykle aj žuvačky, bazény aj dámsku bielizeň, podľa toho, čo zohnala najlacnejšie. Pionierom takejto strany je HZDS. Po voľbách, po porážke Vladimíra Mečiara, sa udržal mečiarizmus, niektoré neštandardné politické móresy, medzi nimi aj populizmus. A dnes, obávam sa, že možno hovoriť už o troch ba až štyroch stranách tohto typu. Z programu politických strán sa stáva obchod s momentálnymi záujmami a politika sa vyvíja od obchodu k obchodu, od záujmu k záujmu. Povedzte mi, čo chcete a ja vám to dám. To je princíp obchodného domu a aj niektorých politikov a strán.

Politické programy strán sa neraz podobajú ako vajce vajcu.

- To potvrdzuje moju tézu, že toto volebné obdobie je práve o pravidlách a korektnosti v živote celej spoločnosti. V tomto období reálne hrozí, že sa politický systém zrúti do neviditeľných kabinetných sprisahaní, do netransparentnosti rozhodovania obchodných skupín stojacich za politikmi. Je to o tom, či terajší demokrati sú schopní nastoľovať poriadok a či začnú konečne sami od seba. Liberáli preto budú koalícii, ale aj opozícii pripomínať, že prvoradá nie je lojalita k politike, ale k občanom. A to v tejto chvíli znamená upratanie si vo vlastnej krajine.

Ako chcete zabrániť neraz netransparentnému ba až pokútnemu financovaniu politických strán?

- Nech to znie akokoľvek nepopulárne, ich financovanie treba zlepšiť predovšetkým zo strany štátu. Pravda je taká, že príspevky zo štátneho rozpočtu, ktorými dnes disponujú, by nestačili ani na lepšiu

hotdogovú

firmu s pobočkami, pričom strana má zmysel len vtedy, keď vytvorí sieť. Len tak môže komunikovať s každým regiónom. Preto by sa nemali občania skúpo pozerať na financie, ktoré pôjdu stranám. Ale zároveň treba výrazne sprísniť a sprehľadniť financovanie. Na štart našej strany sme sa, ako jej zakladatelia, poskladali. Záujem o ňu je predovšetkým u bývalých členov DÚ a u mládeže znechutenej postupom politických strán na Slovensku.

Predpokladali ste v roku 1989, že po desiatich rokoch bude u nás životná úroveň nižšia?

- Transformačné náklady na premenu centrálne riadenej ekonomiky a pasívneho obyvateľstva, ktoré už druhú generáciu nebolo zvyknuté riadiť veci verejné, nevedel nikto odhadnúť. Teraz vidíme, že najväčšie straty vznikli zo „softvérového“ nedostatku a nedostatočnej schopnosti ľudí

kontrolovať moc

a zaviesť poriadok bez dohľadu totality. Transformačné náklady na túto premenu si nevedeli predstaviť ani najlepší odborníci z amerických univerzít. Pritom na Slovensku nesieme transformačné náklady za dve zmeny systému. Najprv za pád režimu jednej štátostrany a za pád federálneho systému riadenia a vytvorenia samostatného Slovenska. Naše politické elity v tomto čase viackrát zlyhali. Videli len svoje záujmy, často a otvorene kradli a zneužívali moc, čím demoralizovali spoločnosť, ktorá bola po roku 1989 pripravená na pozitívnejší variant vývoja. Balkanizácia verejného života a rozvoj šedej či čiernej ekonomiky nás nútia hovoriť o veľkej zmene. Tá sa však ešte nedeje.

Počul som názor, že pred desiatimi rokmi ani vám, ani Milanovi Kňažkovi nešlo o demontovanie socializmu, aspoň ste o tom nehovorili, ale o odstránenie jeho deformácií.

- Nie je to tak. Skupiny, ktoré robili v novembri 1989 zmenu, si boli vedomé, až na jednu-dve výnimky, že už nie je možné vyhýbať sa zodpovednosti za svoju krajinu v nádeji, že skĺbime všetky výhody ochranárskeho štátu so všetkými výhodami voľného kapitalizmu a trhového systému. Politici všetkých transformujúcich sa krajín, začínajúc Michailom Gorbačovom a končiac Vladimírom Mečiarom stále

klamali verejnosť

sľubmi o spájaní týchto výhod. Pozitívom Dzurindovej vlády je, že po desiatich rokoch ilúzií o tom, že zmeny by mohli prísť, ale na nás by nedopadli, alebo by vari mohli neprísť, ale ich pozitívne výsledky by prišli, sa ukázali v nahote. Občania dnes celkom racionálne prijímajú pravdu o tom, že si v krajine musia urobiť reformu a upratať vzťahy a keď si tento základ vytvoria, tak začnú budovať svoju prosperitu. Tak to bolo aj v dnes už blahobytných krajinách.

Prečo ste sa politicky rozišli s Milanom Kňažkom? Rozišli ste sa aj názorovo a ako ľudia?

- Nie sme dvojičky a ani pred novembrom 1989, ani po ňom sme nežili rovnako. Podobne sme hodnotili chyby Gálovho vedenia Verejnosti proti násiliu v rokoch 1990 a 1991. Ja som však do HZDS nevstúpil, on áno. A potom sme sa rozišli v našom smerovaní nedávno, keď opustil liberálnu stranu, ktorú so mnou zakladal a vstúpil do Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie. Jeho cesta bude zrozumiteľnejšia s odstupom rokov.

Prečo ste aj vy nevstúpili do HZDS?

- Bola to populistická, neštandardná strana. Mal som vtedy s Vladimírom Mečiarom zásadný rozhovor o otázkach orientácie tejto strany. Bolo nám jasné, že moje predstavy o politike sú úplne odlišné. Bola to, samozrejme,

osobná šanca

obnoviť svoju účasť v politike. Vladimír Mečiar mi ponúkal pozíciu podpredsedu HZDS a budúcu funkciu podpredsedu vlády. Nestálo mi to za to.

Zaujímal by nás váš názor na inštitút referenda.

- Referendum sa na Slovensku takmer nikdy nevyužilo pre potreby štátu alebo občanov. Okrem jedného prípadu (zmarené referendum) všetky referendá boli vlastne typickými projektmi straníckych kabinetov „na precvičenie mužstva“ za peniaze daňových poplatníkov. Myslím si, že by stačilo, aby Ústava SR obsahovala inštitút referenda na vstup a výstup Slovenska zo zväzku a referenda pre regionálne rozhodovanie budúcich vyšších územných celkov. Tak, ako je to vo Švajčiarsku. Poviem príklad jedného zo štátov USA. Tam je možné vypísať referendum na podnet každého občana. Tento podnet posúdi parlament a v prípade jeho súhlasu sa k referendovej otázke môžu vyjadriť všetci občania pri najbližších voľbách. Je to

finančne úsporné.

Tým sa zároveň vylúči, že z akejkoľvek otázky sa v medzivolebnom období stane politická karta. Naše „kocúrkovské“ referendá sú jednoznačne len straníckou hrou.

Teraz špekulatívna otázka. Keby niekto navrhol prijatie zákona o trestnej zodpovednosti poslancov za prijaté zákony, ktoré evidentne priniesli veľké materiálne škody, hlasovali by ste za jeho prijatie? Možno by sa tým skvalitnil aj výber kandidátov politických strán na funkcie poslancov NR SR, lebo pri urnách ľudia zväčša nevolia osobnosti, ale stranícke tričká, neraz bez potrebného obsahu.

- Takejto myšlienke prepadajú prekvapujúco neraz aj vzdelaní a intelektuálne vyspelí ľudia. Je to akési

sebazhnusovanie

vlastných demokratických inštitútov. Správame sa neraz ako nezrelý národ, ktorý namiesto skutočného pochopenia vecí vníma iba povrch. Vaša otázka je absurdná. Ukazuje, že tí, ktorí takto uvažujú, majú myslenie zasiahnuté sebazhnusujúcou érou slovenskej politiky. Áno, snažme sa urobiť v budúcnosti parlament lepším, snažme sa kontrolovať politické strany, aby sa do parlamentu nedostávali trestne stíhaní, vydierateľní, pofiderní ľudia. Snažme sa ich kontrolovať aj z hľadiska spomínaných skrytých klientelisticko-podnikateľských skupín, aby sa do parlamentu dostávali ľudia na základe skutočnej súťaže a nie kupovania hlasov. Ale na druhej strane, viete si predstaviť, že poslanec, ktorý odsúhlasí privatizáciu nejakého veľkého podniku, by mal mať zodpovedať aj za to, či vláda predá firmu korektne a za dobrých podmienok a či príde alebo nie k poškodeniu štátu? Som posledný, kto by obhajoval kvalitu práce tohto parlamentu. K budovaniu demokratických inštitútov tohto štátu však patrí aj trpezlivosť nás samých so sebou.

V roku 1990 ste vstupovali do Slovenskej národnej rady a súčasne ste vytvorili nový výbor - Výbor pre životné prostredie, ktorý ste viedli. Po roku 1998 opäť vediete výbor, ktorý doteraz v parlamente nebol – Výbor pre médiá a kultúru. Iste cítite, že sa v oblasti médií čakalo viac zmien. Kde to viazne?

- Základom reformy v oblasti médií má byť koncepcia vládnej mediálnej politiky. Výbor NR SR a parlament v tejto oblasti nemá suplovať. To, že chýba, spôsobilo, že vo vláde v mediálnych otázkach akoby ľavá ruka

nevedela, čo robí

pravá. Najnovším dôsledkom pomalosti vlády je, že jediný návrh mediálneho zákona, ktorý sa od volieb objavil v parlamente, bol opozičný zákon o prostriedkoch verejných informácií, ale s pomocou kolegov z výboru sa mi našťastie podarilo presvedčiť predkladateľov, aby túto, neveľmi šťastnú predlohu zákona, stiahli. Druhý variant, ktorý vypracoval Syndikát slovenských novinárov, jalovo leží na ministerstve kultúry už viac ako rok. Vláda sa musí zhostiť svojej úlohy a vyjasniť si, ako chce vytvoriť trvalo udržateľnú ekonomiku verejnoprávnych médií a ich pluralitu.

Vladimír Turanský

Zdena Rabayová