Piesok v súkolesí medziľudských vzťahov

Hranice medzi bežnými konfliktami a mobbingom sú rôzne. Ako ich rozpoznať?

Nepripustiť, aby bežné konflikty medzi pracovníkmi prerástli do dlhotrvajúceho problému, je jednou z najdôležitejších (hoci ešte vždy často podceňovaných) úloh vrcholového manažmentu. Pieskom v súkolesí medziľudských vzťahov na pracovisku býva okrem iného aj mobbing, to znamená trvalé, systematické a intenzívne útoky väčšieho počtu pracovníkov na jednotlivca. Ich motívom väčšinou býva určitá

„odlišnosť“ obete,

pričom príčinou môže byť rovnako účes a oblečenie, ako aj výnimočné pracovné výkony a výsledky.

Keďže mobbing brzdí v práci nielen obeť, ale aj útočníkov, ktorí – hoci si to nepriznávajú, zväčša trpia pocitom viny, treba jeho prejavom venovať zvýšenú pozornosť. Je totiž len špičkou ľadovca a poukazuje na

vážne problémy

vo vnútri podniku či firmy. Kto má pocit, že sa stal obeťou mobbingu, mal by odpovedať na nasledujúce otázky. Kto na väčšinu z nich odpovie kladne, s najväčšou pravdepodobnosťou sa stal obeťou mobbingu.

Vyhýba sa niekto rozhovoru so mnou, aj keď má na to vhodnú príležitosť?

Prideľujú mi úlohy, ktoré možno označiť ako „ponižujúce”?

Robili si niekedy kolegovia žarty z mojich osobných vlastností, ako je napríklad chôdza, hlas a podobne?

Neschádzajú mi dlhší čas z mysle ľudia, ktorí mi sťažujú môj pracovný život?

Kritizujú ma kolegovia často?

Odťahujú sa odo mňa kolegovia, s ktorými som predtým dobre vychádzal?

Šíria o mne kolegovia nepravdivé správy napríklad o tom, že som psychicky chorý?

Mám pocit, že ma kritizujú častejšie ako kolegov, ktorí pracujú rovnako dobre ako ja?

Ak vstúpim do niektorej miestnosti, všetci prítomní zrazu zmĺknu?

Prideľujú mi úlohy, ktoré sú zjavne nad, resp. pod moje sily?

Vyhýbam sa cielene mimopracovným kontaktom (napríklad účasti na podnikovej oslave), pretože sa tam v poslednom čase cítim nepríjemne?

Účinná stratégia na boj proti mobbingu neexistuje. Ide totiž o komplexný problém, ktorý

nemožno vyriešiť

jednoduchým súborom rád a odporúčaní. Vo všeobecnosti sa však ako prevencia neodporúča na pracovisku hovoriť, príp. klebetiť o súkromí (ani o svojom, ani o súkromí kolegov, nadriadených, externistov, klientov, obchodných partnerov a pod.). Rovnako priaznivé podmienky vznikajú pri cielenom hľadaní „spojencov” medzi spolupracovníkmi.

Ak niekto cíti, že sa stal obeťou mobbingu, môže mu pomôcť otvorený rozhovor. Načrtnutie problému pred širším auditóriom môže byť účinné a útočníkov môže

zahnať do ofsajdu.

Takáto konfrontácia však vyžaduje pomerne veľké úsilie a značné sebavedomie. Okrem toho sa na ňu treba v každom prípade dôkladne pripraviť – rozhovorom s priamym nadriadeným, personálnym šéfom alebo členom vrcholového vedenia. Individuálne poradenstvo v personálnoporadenských spoločnostiach u nás nie je bežné, hoci celkom určite sú mnohé z nich schopné poskytnúť kvalifikovanú a účinnú radu.

Jana Hyžová