Výhovorky a flegmatickosť bez úspechov

Aj podľa rečí poznať pravidelne úspešných športovcov

„Ja tomu nerozumiem,“ odpovedal tenista Kučera, keď ho novinári zdvorilo poprosili, aby zhodnotil súboj vo štvorhre, ktorú hral s Hrbatým proti svetovému páru číslo jeden Woodbridge, Woodforde, familiárne prezývaných „Woodies“. Po tejto vete sa náš tenista pobral a odišiel. Jeho kolega zo štvorhry Hrbatý síce odpovedal viac, ale išlo zväčša o holé, teda stručné vety, plné sarkazmu.

Čudná reakcia

Kučera veľmi čudne reagoval aj po prehratom zápase vo dvojhre s mladým švajčiarskym reprezentantom Federerom. Vtedy znechutený vyhlásil: „Nejde mi to a nebudem už lepší.“ Na otázku, či v dejisku OH alebo vo všeobecnosti, mykol iba plecom a zamrmlal si popod nos: „Čo ja viem?“ Pochopiteľné je, že nálada po prehratom zápase nebýva najlepšia a športovec má čo robiť sám so sebou, aby sa s tým vyrovnal.

Bez arogancie

Ak sa však človek pozrie aj na iné súboje, vidí, že o víťazstvo sa bojuje podstatne inak, než sme to videli aj v prípade našich tenistov. Prípadná ich arogancia či flegmatickosť zostáva aj pri prehratých bojoch za dverami „press-room“, aspoň v dejisku olympijských hier. Príklad: Conchita Martinezová veľmi ochotne, bez náznaku znechutenia, odpovedala na otázky novinárov takmer trištvrte hodinu. Venus Williamsová, keď vyhlásila, že pre ňu je olympijské zlato cennejšie ako grandslamové (v rovnakom zmysle sa vyjadril aj Kučera), bojuje oň zo všetkých síl.

More dôvodov

U mnohých našich športovcov na olympijských hrách má človek dojem, že s nezdarom sa pretekári zo Slovenska vyrovnávajú iba na tlačovkách. Na športoviskách to nie je vždy vidieť, jedine po súboji, keď tasia argumenty typu: súper bol lepší, alebo im neprialo počasie či iné okolnosti. Akoby zabúdali, že tieto faktory vplývajú aj na výkonnosť ostatných športovcov, ktorí na rozdiel od mnohých našich siahajú na najvyššie méty či podstatne lepšie výsledky. Tak napríklad, keď sa skončila súťaž v chôdzi na 20 kilometrov, naši obaja zástupcovia - Valíček i Kollár - sucho skonštatovali, že bolo horúco, mali problémy s kŕčmi v nohách, zamrzli. Nešlo im to, čo si oni ani náhodou nevedia vysvetliť. Pritom Poliak Korzeniowski, v tých istých podmienkach a pri rovnakých súperoch zvíťazil v novom olympijskom rekorde a vôbec sa nesťažoval na počasie či kŕče v nohách. „Na tréningu chodí neuveriteľným tempom, ja mu jednoducho nestačím, iba hľadím, ako mu to ide,“ priznal Kollár, ktorý s ním trénuje. Škoda, že sa iba prizerá.

Nižšie neskôr

Keď sa náš oštepár Bokor nekvalifikoval do hlavnej súťaže, odôvodňoval to tým, že ho bolia rebrá a zle sa mu hádže. „Som rád, že mi ten hod vyšiel. Stále však pociťujem bolesti rebier, ale musel som to v hlave potlačiť a nevšímať si to. Skoro pri každom hode som cítil lakeť. Viete, oštep sa na mojom zdraví výrazne podpísal. Môj lekár zakaždým, keď vidí röntgenové snímky, posiela ma pýtať si invalidný dôchodok. Pri pretekoch na to nesmiem myslieť, tam sa musím sústrediť na výkon, nemôžem si dovoliť prehrať. Aj tu v Sydney sa odo mňa očakávalo víťazstvo, vlastne ja sám som ho chcel. V postavení, do akého som sa dostal, si iný post než víťazný, vlastne nemôžem pripustiť, na to mám čas neskôr,“ konštatoval trojnásobný olympijský víťaz v hode oštepom Jan Železný.

Priznať chyby

Vo finále na 110 m cez prekážky všeobecne uznávaný Colin Jackson skončil až piaty. Po súťaži priznal: „Vidíte, viacerí boli lepší než ja. Bola to moja chyba, nezvládol som to, ale beriem to ako šport. Osobne ponesiem následky. Asi som nedostatočne trénoval, musím to všetko ešte zhodnotiť.“ Náš Igor Kováč sa neunúval ani na stručné vysvetlenie, prečo nenastúpil do rozbehov.

Našťastie aj medzi našimi športovcami sú takí, ktorí vedia, ako sa správať a nehľadajú výhovorky po zlých výkonoch. Väčšinou sú to tí, ktorí nám permanentne robia radosť. Keď vodná slalomárka Elena Kaliská skončila štvrtá, úprimne priznala: „Zbabrala som to, mala som zajazdiť lepšie.“ Aj jej kolegyňa Gabriela Stacherová, ktorá sa prebojovala do finále, ktoré nakoniec nezvládla, nehľadala výhovorky: „Nešlo mi to, je to moja chyba, mám tvrdú školu, tak mi treba.“ Aj ostatní vodáci sa prezentujú úprimnými a sebakritickými poznámkami na vlastný výkon. Michal Martikán priznal, že prvú jazdu pokazil prílišnou opatrnosťou.

Túžba chcieť

Hochschornerovci vedeli, že ak chcú siahnuť po očakávanom zlate, musia v druhej jazde aj dušu vypustiť. Martina Moravcová na otázku, ako je možné, že sa tak výrazne posunula vo výsledkoch na 50 m voľný spôsob, odpovedala: „Neviem, ale asi som veľmi chcela. Je to vo mne, mám natrénované a plávala som uvoľnene. Bola som rada, že som vo finále, a tak som si zaplávala.“

Aj podľa výpovedí sa dá zistiť, kto je akým športovcom, koľko driny sa skrýva za jeho výkonom. Oduševnení sa nepotrebujú hrať na niečo, čo nie sú. K úspechom neprichádzajú občas, ale pravidelne.