Koštunicova nekonvenčnosť

Vojislava Koštunicu svet v týchto dňoch v prvom rade vníma ako človeka, ktorý vážne ohrozil pozície Slobodana Miloševiča. To sa mu podarilo aj preto, že sa úvahami často vymyká z rámca väčšiny prozápadne orientovaných opozičných politikov. Prinášame jeho názory na niektoré závažné otázky na vývoj v regióne, prezentované v belehradskom týždenníku Nin.

Prvý krok (ak sa stane prezidentom): Môj prvý ťah v tejto funkcii by musel prispieť k zníženiu napätia, pomiereniu, dôvere vo vnútri krajiny. Samozrejme, bude potrebné veľa toho urobiť a zmeniť vo vzťahoch so svetom, a nebude to ľahká práca. Toto je však malá krajina a príliš silní sú tí, čo diktujú vzťahy vo svete, takže sa to rýchlo nedá uskutočniť.

Kosovo: Do Kosova som cestoval viackrát po skončení vojny a mám v úmysle ísť tam aj po voľbách. Na mojich doterajších cestách som komunikoval s našimi ľuďmi, našimi stranami, ako aj s vedúcimi osobnosťami na severe Kosova. To by sa malo rozšíriť. O tom som uvažoval. Ale, na druhej strane, bolo by osožné rokovať aj s niektorými predstaviteľmi medzinárodného spoločenstva v Kosove.

Čierna Hora: Som veľmi kritický k súčasným návrhom čiernohorskej vlády. Na druhej strane som si vedomý, že v situácii, keď máme jednu takú veľkú a druhú takú malú federálnu jednotku, problémy nahromadené za posledné roky sa nedajú ľahko vyriešiť. Pravdepodobne sa treba vybrať v smere nekonvenčných riešení, čiže v smere niečoho, čo doterajšia ústavná história a prax nepoznajú. Bojkot volieb zo strany vládnucej koalície v Čiernej Hore tento dialóg skomplikuje, ale je v každom prípade potrebný.

Bilaterálne vzťahy: Zbližovanie so susedmi a ďalšími krajinami musí prebiehať pomaly, postupne a, samozrejme, musí sa pohybovať v smere krajín, s ktorými ho je ľahšie dosiahnuť. V každom prípade bude proces normalizácie vzťahov ľahšie prebiehať s európskymi krajinami a, aby som bol úplne jasný, s krajinám, ktoré s nami nebojovali.

Západní politici: Ak mám byť osobný, potom poviem, že je medzi nimi dosť tých, ktorým by som len ťažko mohol podať ruku. Avšak, ak by ma mandát či funkcia zaväzovali, potom by som im podal ruku s prinajmenšom zmiešanými pocitmi. Existuje niečo, čo je nevyhnutnosťou v politike, ale prvá časť mojej odpovede jasne hovorí o mojom súkromnom vzťahu k osobám, ktoré spôsobili veľa zlého môjmu národu, a to nielen z pozície ich funkcie, ale aj osobnou angažovanosťou. To je zlo, na ktoré sa nedá zabudnúť. Nemám právo naň zabudnúť. Národ nemá právo naň zabudnúť.

Vlastný nacionalizmus: Dojem, že som nacionalistom, vyplýva z faktu, že som sa v posledných rokoch snažil národné a srbské otázky neposúvať do druhého plánu. Robil som to uvedomujúc si vzťahy vo svete a snažil som sa riešiť túto, v každom prípade ťažkú otázku, v rámci demokratických procedúr a pravidiel. Už sám fakt, že som o tom rozprával, ma vyčlenil a predstavil ako čiernu ovcu v časti verejnosti, najmä západnej, kde o týchto otázkach neradi hovoria.

(by)