|
|||||||||||||||||
Štvrtok 28.Septembra 2000 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Ktorá správa je najhoršia?Komentuje Eleonóra Bujačková Z času na čas sa objavujúci poplach nad zverejnenými štatistickými výsledkami o našich hospodárskych výsledkoch je skôr zastierajúcim manévrom. Iba potvrdzujú, že väčšina z nás už dávno zabudla na najlepšie niekdajšie predsavzatia a prepadla egoistickej hystérii. Najhoršou správou totiž nie je ani nepriaznivý vývoj meny, ani schodok štátneho rozpočtu, ani neskrotný rast schodku obchodnej bilancie. Podľa viacerých analytikov najhoršia správa sa objavila v jednom z nedávnych prieskumov, v ktorom viac ako polovica občanov republiky žiada, aby sa politici starali predovšetkým o súčasnú životnú úroveň, a to i na úkor budúceho ekonomického vývoja. Na začiatku transformačných reforiem sa ešte darilo presvedčiť mocným verejnosť, že rozumná prosperujúca spoločnosť nesmie vyjedať vlastné deti. Ľahostajný postoj k majetku je zárukou budúcej ekonomickej spúšte. Ibaže národ znechutený drancovaním ďalších a ďalších novodobých mocných, už týmto rečiam rozumieť nechce. Dnes je už nemožné ľuďom nahovárať, že sme úspešní, že rast hrubého domáceho produktu je dôvodom na pýchu. Neboli to však iba pády bánk a investičných fondov, lúpežnícke operácie na kapitálovom trhu či právna neistota, čo spôsobilo dezilúziu: každý z nás denne zisťuje, že podniky žijú často iba z úverov. Stovky pracovných miest sa rozplynuli v nenávratne, a naopak, stovky sú zase udržiavané nezmyselne, výrobky nedokážeme predať v zahraničí. Celá reštrukturalizácia sa iba začala a akosi nevidieť tlak na jej dokončenie. Plus hrozba devalvácie, plus už spomínaná nedôvera v banky, vo fondy, v politikov. Výsledok: podlomená je dôvera v budúcnosť, odklad spotreby považujeme za bláznovstvo. To vedie k tlaku na rast miezd v štátnom i súkromnom sektore a k spotrebiteľskej horúčke. Pravda, analytici bijú na poplach: žijeme na dlh. Ibaže hospodárstvo nie je alchymistická dielňa a dlh napokon niekto zaplatí. Kto? Úvahy o deficitnom rozpočte to naznačujú. Zaplatíme zdravím celého hospodárstva. Čo v tejto kríze dôvery môže podniknúť vláda? Predovšetkým sa musí vyvarovať neúmernému politikárčeniu a krátkodobým straníckym cieľom. Rovnako tak krátkodobých opatrení, ktoré by mohli ohroziť makroekonomickú stabilitu, zvlášť stabilitu meny. To si však žiada disciplínu v prvom rade vládneho kabinetu, nie populistické rečičky. Až potom môže vláda žiadať ďalšie obete od radového občana tohto štátu. |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. |