Hudba: lieči i ničí

Hudba sprevádza človeka v najrôznejších formách prakticky po celý život. Väčšinu z nás preto ovplyvňuje oveľa silnejšie než vôbec tušíme. Hudba pôsobí silne a priamo na ľudské city, čo je samo osebe pozitívne. Na druhej strane však práve tu vzniká určité nebezpečenstvo. Napr. u niektorých ľudí môže ich vyhranená jednostrannosť, zameranie na jediný žáner, viesť k značnému skresleniu ich duševného i citového života.

Jedným z najnebezpečnejších zlozvykov je potreba stále počúvať hudbu. Tóny sa stávajú akýmsi podprahovým dráždidlom nervov, čo potom pri dlhodobom praktizovaní vedie nezriedka k nesústredenosti i ďalším duševným poruchám. Hudba má však okrem iného aj schopnosť dodávať človeku guráž a odvahu. Tento poznatok vedcov začali s úspechom využívať napr. počas Francúzskej revolúcie. Orchestrálna hudba sa vtedy stala po prvý raz prostriedkom k morálnemu posilneniu dobrovoľníkov.

Dnes má často podobný účinok počúvanie moderných šlágrov, a to najmä pri riadení automobilu. Vedci tvrdia, že dokonca aj výsledok býva neraz celkom rovnaký ako kedysi pri bojoch vo Francúzsku. Tzv. tvrdá muzika, akou je napr. heavy metal, navyše prehlbuje disharmóniu medzi človekom a jeho okolím a vyvoláva v ľudskej psychike agresívne reakcie. Okrem toho sa v tomto druhu hudby ozývajú nízke vibrácie, ktoré poslucháča poškodzujú.

Pokrok sa nedá zastaviť, miniaturizácia vtrhla až do našich vreciek. Bez muziky neurobia mladí vyznávači najrôznejších prenosných zariadení na výrobu zvuku azda ani krok. Či už sa v ich okolí deje čokoľvek, oni sú v „pohode”. V záplave najrôznejších tónov zo slúchadiel však zanikajú varovné hlasy odborníkov.

Našťastie existuje oveľa viac pozitívnych vplyvov hudby na človeka. Liečba pomocou hudby je síce v súčasnom poňatí metódou modernou, avšak vôbec nie novou.

Dnešná veda totiž vychádza z dávnych tradícií, ktoré siahajú až kamsi do starého Egypta. Zažltnuté papyrusy vydávajú svedectvo o tom, že staroegyptskí kňazi sa pokúšali liečiť pomocou hudby ženskú neplodnosť i mnohé ďalšie choroby. Rovnako významní filozofi dávnoveku, akými bol Platón alebo Aristoteles, poukazovali na blahodarný vplyv hudby a harmonických tónov na ľudskú dušu.

Na skutočne vedeckom základe sa však začali problematikou hudobnej terapie lekári zaoberať až začiatkom tohto storočia. Hudba a najrôznejšie zvuky sa začali s úspechom využívať pri liečbe nervových ochorení, neskôr aj pri poruchách krvného tlaku, pri poruchách reči a sluchu, pri dýchacích problémoch a dokonca aj v sexuálnej patológii.

V tridsiatych rokoch skúmal Švajčiar Jans Jenny vplyv zvuku na malé čiastočky najrôznejších materiálov na kovovej doske. Zistil, že každý tón vytvára z určitého materiálu vždy rovnaké obrazce. Tieto „hračky” však neboli žiadnou kratochvíľou bláznivého čudáka, ale viedli k metóde tzv. sonoterapie. Jej podstatou je stimulácia určitej frekvencie niektorých nesprávne fungujúcich orgánov, nehojacich sa rán a zlomenín.

Podobne je to aj s liečivými tónmi. V zahraničí sa ich účinkami na ľudský organizmus zaoberá mnoho vedeckých tímov už od konca päťdesiatych rokov. Podľa niektorých štúdií amerických vedcov je muzikoterapia mimoriadne vhodnou metódou na odstraňovanie negatívnych následkov z otrasných zážitkov, pri prekonávaní najrôznejších psychických zábran a napokon aj na povzbudenie duševnej aktivity.

Na mnohých klinikách a vedeckých pracoviskách je muzikoterapia bežnou súčasťou liečby. Lekári si čoraz viac uvedomujú, že treba postihovať príčiny chorôb a nie sa iba obmedzovať na potláčanie ich následkov. Dobre vedia, že ak má byť liečba úspešná, musí sa liečiť nielen telo človeka, ale zároveň aj jeho duša.

Na prvý pohľad súvislosť medzi tónmi a telesnou hmotnosťou vyzerá ako absolútny nezmysel. Existuje však vedecká práca, ktorá túto možnosť prinajmenšom pripúšťa. Vedci z Univerzity Johnsa Hopkinsa v USA totiž urobili pred niekoľkými rokmi na túto tému veľmi zaujímavý pokus. Jeho výsledky boli prekvapujúce.

Celý mesiac sledovali deväťdesiat celkom zdravých dobrovoľníkov, ktorým sa pri jedle púšťala hudba. Všetci títo jednotlivci dostávali rovnako hodnotnú stravu, avšak pri jedle im púšťali skladby najrôznejších hudobných žánrov.

Pozorovania ukázali, že pri jedle bez hudby trvalo zjedenie porcií niektorého z hlavných jedál asi 40 minút, čo zodpovedá približne štyrom hltom za minútu. Pri počúvaní rytmickej hudby sa však rýchlosť jedla automaticky zvyšovala a polovica účastníkov vedeckého experimentu požiadala o ďalšiu porciu. Naopak, pri pomalých skladbách sa nielen podstatne znížila rýchlosť prežúvania, veľkosť hltov, ale aj celkové množstvo skonzumovanej stravy. Okrem toho títo jednotlivci oveľa viac pochvaľovali chuť jedla, ktoré však bolo celkom rovnaké ako v skupine s rýchlou hudbou.

Uvedené výsledky môžu mať nielen teoretický, ale pre mnohých z nás aj praktický význam. Vedci tvrdia, že rozhodne môžeme od odboru muzikoterapia očakávať ešte mnoho ďalších prekvapení.

(mb)