Bezmocnosť medicíny a rodiny

Nevyliečiteľne chorí sú aj etickým problémom spoločnosti

V civilizovaných krajinách problém nevyliečiteľne chorých riešia zariadenia s názvom hospic. No u nás patrí medzi problémy dlho neriešené a tvrdo dopadajúce na plecia nielen nevyliečiteľne chorého, ale aj jeho rodiny. Veď kto z nás môže zostať zo dňa na deň doma a starať sa hoci aj o najbližšieho člena rodiny? Nechať prácu prácou dnes nie je jednoduché, bez ohľadu na to, o aký post ide. Kto sa však postará o nevyliečiteľne chorých? Ošetrovateľské agentúry nemôžu vyriešiť tento problém komplexne, liečebne pre dlhodobo chorých sú preplnené a na lôžko sa čaká týždne alebo mesiace - podľa toho, o ktorý región ide. V nemocniciach sa pacient často dozvie, že chirurg už svoju prácu urobil, internistovi tiež nemôže zaberať lôžko, keď je medicína bezmocná a rodina starostlivosť o zomierajúceho jednoducho nezvláda. Rozvoj a vznik nových hospicov zabrzdila ekonomická situácia v rezorte zdravotníctva. Problémom bolo aj to, že situáciu museli riešiť dve ministerstvá, ktoré si ho pohadzovali ako horúci zemiak. Zrejme aj preto, že zastrešovali dva najchudobnejšie rezorty. Vyzerá to však tak, že sa predsa podarilo urobiť krok vpred. A to na stretnutí ministra zdravotníctva Romana Kováča s ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Petrom Magvašim. Ministri rozobrali aj staronový problém sociálno-zdravotných lôžok, ktoré sú určené najmä pre pacientov vyššieho veku, ale aj nevyliečiteľne chorých. V zdravotníctve uvoľnia na túto činnosť svoje priestory. Malo by ísť o projekty v Stropkove a Liptovskom Mikuláši. V týchto oblastiach veľmi chýbajú aj domovy dôchodcov a podobné zariadenia. V Stropkove vznikne zariadenie s 90 lôžkami a investície dosiahnu sumu 18 mil. Sk, v Liptovskom Mikuláši bude 60 lôžok s perspektívou 120 a náklady predstavujú 13 mil. Sk. Financovať ich budú obidve ministerstvá, čiastočne z vlastných zdrojov, ale aj z výnosov z lotérií a z hier. Pomôcť by mala aj pripravovaná legislatíva, podľa nej by sa totiž ústavné zariadenia mali stať verejnoprospešnými neziskovými organizáciami. Podiel na takýchto zariadeniach by mala mať aj obec a charitatívne či občianske združenia. Tieto dve zariadenia by mali začať s činnosťou v roku 2002. Je potešiteľné, že rezortní ministri našli spoločnú reč pri riešení takéhoto vážneho problému, lenže ten treba riešiť komplexne. Len ten, kto musel zvládnuť starostlivosť o nevyliečiteľne chorých príbuzných, vie, o akú ťažkú situáciu v rodine ide. Paliatívne oddelenie v Národnom onkologickom ústave na Klenovej ulici v Bratislave, kde sa starajú o takýchto pacientov do poslednej chvíle ich života, má čosi vyše dvadsať lôžok, to nestačí ani len pre hlavné mesto.

S tým, že nevyliečiteľne chorí nemôžu blokovať lôžka pre akútnych pacientov, možno len súhlasiť, ale treba mať na pamäti aj to, že hospicová starostlivosť je lacnejšia a v jej programe je aj starostlivosť o najbližších príbuzných. Určite sa aj ekonomické dôvody podpísali pod rozvoj týchto zariadení vo vyspelejších krajinách, len v Českej republike je ich už sedem.

Ľudmila Koníková