Osem rokov neúspechov v Afrike

Je málo dobrých kovbojov, ktorí by situáciu riešili

Minulotýždňovú návštevu prezidenta USA Billa Clintona v Afrike Washington prezentuje ako vrchol dlhodobého úsilia USA o čierny kontinent. Pravdou je, že žiadny prezident USA sa doteraz tak osobne nezaujímal o osud 50 najchudobnejších a vojnou poznačených štátov subsaharskej Afriky. Za Clintonovej éry sa USA snažili vytýčiť ucelenú dlhodobú stratégiu pre Afriku. Jeho éra sa chýli ku koncu, avšak výzev, ktoré ponúka Afrika je neúrekom. Susan Rice, štátna tajomníčka USA pre africké záležitosti priznáva, že za osem rokov Clintonovej vlády sa USA bezprecedentne silno angažovali v Afrike, pričom hlavným cieľom bolo nájsť „demokratických, silných, dôveryhodných a stabilných partnerov“, schopných ekonomického rozvoja a cezhraničnej spolupráce pri riešení problémov s drogami, terorizmom, predajom zbraní a živelných pohrôm. Ideálnejších partnerov si len ťažko predstaviť, a v prípade Afriky je to skoro utópia.

Počas Clintonovej éry sa USA v Afrike preorientovávali z bývalých spojencov zo studenej vojny na krajiny so sľubným ekonomickým rozvojovým potenciálom. Svedčí o tom množstvo obchodných misií, Clintonovo turné po šiestich afrických štátoch v roku 1998, ale aj projekt Richarda Holbrooka, veľvyslanca USA v OSN „afrického mesiaca“, ktorý predniesol tohto roku počas zasadania OSN. No a pravdaže minulotýždňová návšteva v Nigérii a Tanzánii. Kritici však zdôrazňujú, že takto prezentované kumulované úsilie je pekné, avšak pri hlbšom skúmaní zistíme, že je to iba maska pre neefektívne a nedostatočné úsilie.

Podľa Williama Mintera z Informačného centra pre africkú politiku vo Washingtone, osemročné proafrické úsilie bol iba debakel za ďalším debaklom - neúspešné vyslanie jednotiek do Somálska, aktívna, ale neúčinná podpora politických lídrov, kým neangažovanosť a pasivita v iných štátoch spôsobila smrť státisícov ľudí následkom hladu alebo vojen. Isté je len jedno: USA nemajú jednotný prístup k africkým štátom a nemožno hovoriť o akejsi dlhodobej ucelenej stratégii pre subsaharskú časť kontinentu.

Vhodne to ilustruje posledná Clintonova návšteva. Nigéria, ktorá sa vymanila spod vojenskej vlády a smeruje k demokracii je prezentovaná ako symbol nádeje pre Afriku a taktiež príklad toho, ako pomoc USA môže byť ekonomicky prospešná. Za pekným hodnotením veľmocí však treba hľadať skrytý význam. V prípade Nigérie je to jasné - obrovské zásoby ropy, ktoré túto krajinu zaraďujú medzi najväčších exportérov čierneho zlata. Počas návštevy Tanzánie, kde sa riešila situácia v Burundi, však optimistický slovník absentoval. Aj napriek tomu, že Clinton v Arushi bol pri podpise mierovej dohody medzi Tutsijmi a Hutuami z Burundi (čo bolo skôr výsledkom diplomatického úsilia Nelsona Mandelu ako Clintonovej prítomnosti), analytici poukazujú, že USA vôbec nevenujú toľko pozornosti, dôrazu a energie krízam v Afrike, ako situácii na Blízkom východe. Tento kontrast jasne poukazuje na to, že Amerike chýba úprimná zaangažovanosť pri riešení kríz na čiernom kontinente.

Po tragédii v Somálsku, kde odpor miestnych frakcií stál životy viacerých amerických vojakov, sa USA rozhodli neangažovať vojensky v Afrike. Neurobili to ani počas občianskej vojny a etnických čistiek v Rwande, kde prišlo o život vyše milión ľudí. Biely dom hľadal spôsob ako veci ovplyvňovať, ale bez vojakov. Veľká africká návšteva Billa Clintona v roku 1998 vyústila do sľubov o ekonomickej pomoci USA a páčili sa najmä sľuby o búraní obchodných bariér a otváraní trhov USA pre africké tovary. Návšteva spopularizovala pojem „noví africkí lídri.“ Tí, ktorým záleží na ekonomickom a demokratickom rozvoji ich krajín a ktorí sa spoločne pričinia o pokrok v Afrike. USA sa rozhodli aktívne podporovať štátnikov na čele „progresívnych vlád“ v Južnej Afrike, Ghane, Ugande, Eritrey, Etiópii atď. Situáciu skomplikovala vojna v bývalom Zaire, ktorá z občianskej prerástla do konfliktu siedmich štátov. Mierotvorné úsilie Afričanov stroskotalo a USA, podobne ako iné veľmoci, si vyslúžili kritiku, že nepodporili mierové jednotky OSN a medzikonžský mierový dialóg. Neúspech si Američania pripísali aj po vypuknutí etiópsko-eritrejskej vojny v roku 1998 a vlna kritiky na ich adresu sa zdvihla po mylnom zbombardovaní farmaceutickej továrne v Sudáne. „Politika USA ku nám bola ako postoj k divokému západu, kde bolo len málo dobrých kovbojov, ktorí by všetko správne vyriešili,“ tvrdí Charles Onyango-Obbo vydavateľ novín Uganda´s Monitor. „Príliš často neporozumeli psychológii klientov, ktorým chceli pomáhať,“ dodáva.

Rozvojové programy USA pre Afriku v posledných rokoch opäť rastú. Vrcholom bol rok 1994, keď USA poskytli 868 miliónov USD. O dva roky neskôr to bolo iba 641 mil. USD a tohto roku by to malo byť rovných 800 mil. USD, pričom vláda ráta na budúci rok až 935 mil. USD pre Afriku. S miliardami pre Blízky východ sa to nedá ani porovnať, dôležitá je však iniciatíva na povzbudzovanie investičných činností v tomto regióne. Avšak - a to opäť potvrdzuje nejednotný meter USA - financie iba pre tie krajiny, ktorých programy Biely dom podporuje.

Iaromír Novák