Agrosektor o chlebe a vode?

Reforma nepomôže ruským farmárom, ale oligarchom

Ruskému agrárnictvu tohto roku nehrozí, že by nebolo schopné naplniť sýpky obilia v celej federácii a muselo by žobrať o milodary v USA. Veď napriek dohode so Spojenými štátmi o dovoze silážnej kukurice a kŕmneho obilia, ktoré sa v Rusku vo veľkom nepestuje, úroda obilia predstavuje 65 až 70 mil. ton, čo prevyšuje odhady o 15 mil. ton. Avšak o ambicióznej reforme, ktorú pred pár dňami verejnosti predstavil minister poľnohospodárstva a výroby Alexej Gordejev a ktorá by mala zatiaľ plaziaci sa rezort s krízovými žalúdočnými kŕčmi postaviť do roku 2010 na nohy, si oponenti myslia svoje. A síce, že definitívne skosí celý zadlžený agrorezort.

Gordejevov projekt počíta so zvýšením štátneho financovania odvetvia od roku 2001 o približne 30 %. Terajšie zadlženie rezortu predstavuje 170 mld. RUR, pričom polročne narastá najmenej o ďalších 20 mld. rubľov. Okrem toho, liberalizácia cien v roku 1992 vystrelila ceny na krmivá, hnojivá či siatie a sadenie oproti výstupným cenám do takej výšky, že sa pre mnohých poľnohospodárov stali osudnými. Gordejev však počíta s vytvorením dravej konkurencieschopnosti sektora (napriek tomu, že väčšina pozemkov je v rukách vlastníkov, ktorí ju nevyužívajú). Ďalej s jeho následným oddlžením, všetko na báze rozdelenia si sektora medzi štát a efektívnych (rozumej patrične veľkých) vlastníkov, ako aj s novým spôsobom poisťovníctva, úverovania a lízingu. Systém lízingu, ktorý vláda zamýšľa, by mal preklenúť nedostatok financií na nákup strojov a náhradných dielcov. Lenže, aj v minulosti bol vytvorený znovu sa vytvárajúci Lízingový fond, ktorý vtedy nevedno kam pohltil peniaze vyčlenené na základe Zákona o rozpočte a ktorý nateraz počíta opäť s 10 mld. RUR. Okrem toho, je nepravdepodobné, že komerčné banky prinesú do fondu ďalších desať miliárd RUR, ako smelo predpokladá Gordejev, najmä keď zadlžení sú všetci malí a strední poľnohospodári. Otázne je aj to, kde chce vláda zobrať ročne okolo 1,1 mld. RUR pre regióny federácie na zakúpenie poľnohospodárskych strojov a zariadení, ktoré sú aj tak nedostatočné. Veď v krajine, ako je Rusko, sa ročne vyrobilo okolo 240-tisíc traktorov, dnes má poľnohospodárstvo vystačiť so 14 tisícami ročne, resp. 618 kombajnmi mesačne. Pre nedostatok techniky zostáva už teraz neobrobených približne 2,5 mil. ha ornej pôdy.

Podobný osud, aký mal doteraz Lízingový fond na zakúpenie techniky, sa pravdepodobne ujde aj pripravovanej poľnohospodárskej banke Rosseľchozbank s predpokladaným základným kapitálom 375 mil. RUR, kde 51 % akcií bude v rukách štátu. Ten by mal dozerať na to, aby sa do banky vrátilo aj 9 mld. RUR použitých na úverovú politiku a spomínaných 10 mld. RUR použitých v Lízingovom fonde. Okrem toho však Gordejevova reforma nič o činnosti banky nešpecifikuje. Konkurenčný trh v prípade agrosektora skutočne absentuje, a to, že u malých a stredných poľnohospodárov ako potenciálnych súkromníkov peňazí niet, zhoršuje podľa oponentov ďalší fakt, a síce, že projekt ozdravenia fakticky nebol vypracovaný a počíta maximálne so sľúbenou finančnou podporou zo strany vlády. Fond úverovania, ktorý mal už pred piatimi rokmi vydelené prostriedky taktiež na základe Zákona o rozpočte, sa rovnako doteraz efektívne nerozpracoval a ako tvrdí napríklad podľa denníka Kommersant daily bývalý rezortný minister Gennadij Kulik, aj tu by bolo zaujímavé zistiť, kam peniaze každoročne šli. Ani tu v prípade malých farmárov s úverovou politikou zo strany bánk počítať vraj nemožno. Lenže podpora, ako ďalej tvrdí v spomínanom denníku, by mala „predovšetkým smerovať k nim, najmä ak zásobujú trh aspoň s 90 % zemiakov a 40 % mlieka a mliečnych výrobkov. Opäť bližšie čísla v projekte ministerstva chýbajú“.

Samozrejme, bolo by prijateľné zbaviť trh prílišného kolísania cien, ako aj monopolizácie jednotlivých segmentov trhu a nekonkurenčného prostredia, avšak prílišná ambicióznosť zo strany štátu regulovať ceny trhu na základe výsledkov monitoringu parity cien v agrorezorte a úrovni základných príjmov subjektov trhu, tiež nezaváňa snahou o zavedenie trhových cien. Najmä keď štát predpokladá aj tzv. garantované ceny (na nákup produkcie na potreby štátu), hraničné ceny (na obranu pred dumpingom), intervenčné ceny (na likvidáciu deficitu na trhu) či preddavkové ceny (na poskytnutie úveru na poľnohospodársku produkciu). Okrem toho, štát mieni celú politiku regulovania viesť aj cez vytvorenie ďalších zväzov (existuje už mäsovopriemyselný, zväz producentov zrna, mlieka a ďalších), ktoré spolu so štátom budú sledovať pravidlá konkurencie na trhu, úverovú politiku či dokonca navrhovať, komu možno udeliť „licenciu účasti na trhu“. O tú môže prísť každý „člen“ zväzu za ľubovoľné porušenie pravidiel. A to je podľa oponentov priam šité na mieru opätovnému rozbujneniu tieňového pôsobenia v agrosektore a zároveň ľahkú zámenu tieňových monopolov za prirodzené, na ktorých štát nebude mať - na rozdiel od obyčajných výrobcov - dosah. Malému farmárovi, ktorý nie je ani členom zväzu, nemusí tak na trhu zostať absolútne miesto, najmä keď je získanie licencie aj z ďalších dôvodov ťažké a úvery či lízing z bánk absolútne nereálne. Reforma je šitá pre veľkých hráčov agropriemyselného vabanku. Veď sa tam priamo hovorí, že „sa štát bude usilovať o to, aby 50 percent federálnych a medziregionálnych výrobných a poľnohospodárskych trhov bolo pod kontrolou veľkých korporácií, vytvárajúcich tak kostru príslušného rezortného zväzu“. Ruský agropriemysel tak môže skončiť skutočne len o chlebe a vode, veď ako ironicky poznamenáva aj ruská tlač - doteraz pôsobili v Rusku oligarchovia len v ropnom a hlinikárskom priemysle. Odteraz budú oligarchovia aj agrárni.

Slávka Blazseková