Značka a cena

Komentuje Zuzana Krútka

Jednou z hojne diskutovaných otázok pripravovaného zákona o obchodných reťazcoch je označovanie výrobkov privátnou značkou tej-ktorej obchodnej siete. Podľa najnovšej verzie pomer značiek predajcu a výrobcu môže byť nanajvýš dva ku jednej v prospech obchodnej siete. Obchodníci sú väčšinou proti regulácii tohto označovania. Aj keď ministerstvo hospodárstva začlenilo toto ustanovenie do návrhu zákona na podnet výrobcov, ani tí nie sú všetci jednoznačne za to, aby ich bolo možné okamžite a na prvý pohľad identifikovať. Tí, ktorí sa boja straty svojej identity, ak ju postúpia reťazcu (ktorý im umožní predávať vo veľkom množstve), myslia dopredu na to, že ak sa z akýchkoľvek dôvodov s obchodným partnerom nedohodnú, bude preňho veľmi jednoduché predávať pod svojou obchodnou značkou výrobky iného producenta. Obávajú sa, že v takom prípade bude pre nich náročné presadiť sa na trhu pod svojou vlastnou značkou, že vypadnú z povedomia klientely. Na druhej strane iní výrobcovia poukazujú na to, že zverejňovanie ich výrobnej značky vedľa obchodnej značky predajcu nie je vôbec vhodné, ak pre viac reťazcov dodávajú výrobky predávané ako private label, s visačkou predajcu. Navyše, ak si okrem toho mienia v iných obchodných systémoch udržať svoju vlastnú značku, povedzme luxusnejšieho charakteru.

Faktom je, že reťazce sa pre toho-ktorého výrobcu nerozhodujú predovšetkým na základe superkvality. Dôležitá je hlavne schopnosť znížiť výrobné náklady na minimum a dosiahnuť tak nízku cenu. Nevyhnutná je aj maximálna presnosť dodávok v určených termínoch. Ustanovenie zákona prijaté v uvedenom znení by teda vlastne vôbec nemuselo splniť svoj cieľ, ktorým je ochrana domáceho výrobcu pred svojvôľou silného obchodníka.