Rozhodujú veci nie bežné a všedné

Za kariérovými osudmi absolventov Prírodovedeckej fakulty UK v roku 1988 (3)

V minulých a dvoch ďalších pokračovaniach predstavíme kariérové dráhy zopár ľudí, ktorých okrem iného spája jeden moment: V roku 1988 držali v ruke diplom čerstvého absolventa niektorej z katedier Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Dnes sú na rôznych miestach. Niektorí pracujú v odbore, ktorý si zvolili, iní, a tých je väčšina, sa realizujú úplne v inej oblasti. A práve zachytenie pozadia rôznorodosti jednotlivých ciest je zámerom tohto krátkeho seriálu... Ako tretieho sme navštívili RNDr. Martina Tataru, absolventa odboru jadrová chémia, dnes senior partnera a konzultanta medzinárodnej poradenskej spoločnosti Adams & Co.

Ako sa na vašej prihláške na vysokú školu ocitol odbor jadrová chémia?

- Jadrová chémia sa tam vôbec neocitla. Pôvodne som sa hlásil na odbor biochémia, kam ma pre veľký záujem neprijali. Keďže súčasne sa otváral odbor jadrová chémia, mimochodom, špeciálne pre zopár Kubáncov, ktorí ten rok prišli na Slovensko, dostal som sa na tento odbor a musím povedať, že som bol veľmi spokojný. Pri mojom rozhodovaní bol totiž prvoradý záujem o prírodné vedy, a to, či to bude chémia organická, jadrová alebo biochémia nebolo rozhodujúce.

Akú ste mali počas štúdia predstavu o vašej budúcnosti?

- Svoju budúcnosť som videl na škole alebo vo výskume. Počas celého štúdia bolo mojím cieľom študovať a pripravovať sa tak, aby som po jeho skončení mohol zostať pracovať na Katedre jadrovej chémie. Keďže išlo o výberové miesto, venoval som sa štúdiu tak, aby som bol pre školu zaujímavý, aby jej vedenie chcelo, aby som tam zostal.

Napriek cieľavedomému úsiliu dnes v odbore nepracujete. Ako prišlo k tejto zmene? Čo bolo rozhodujúcim bodom zlomu?

- Nedá sa hovoriť o okamihu, išlo o dlhšie obdobie. Dôležitú úlohu zohrala moja záľuba, ktorou boli počítače a ktorej som sa veľmi intenzívne venoval už od strednej školy. Bol som spoluzakladateľom klubu výpočtovej techniky v čase, keď mal u nás počítač málokto. Tu niekde bol začiatok toho, prečo som sa neskôr nevybral po dráhe jadrového chemika. Keď som v roku 1988 končil vysokú školu, založili sme jednu z prvých súkromných firiem na Slovensku. Volala sa Softex a šlo o výskumno-vývojové softvérové družstvo. Po zložení štátnej záverečnej skúšky som mal dve možnosti. Pracovať na škole alebo v spomínanej firme. Hoci ma čakal rok vojenskej služby, ešte pred odchodom som sa rozhodol, že pôjdem do družstva. Neznamenalo to, že som nechcel robiť jadrovú chémiu, ktorá ma naozaj veľmi zaujímala. Rozhodol som sa tak preto, že som vo výskume nemohol robiť to, čo by som robiť chcel. V tom čase boli všetky úlohy presne stanovené a predstava štátu sa nezhodovala s mojimi predstavami.

Do civilu ste sa vrátili v októbri 1989. Ako vás ovplyvnili udalosti, ktoré sa udiali o pár týždňov?

- Udalosti nabrali v novembri 1989 rýchly spád a počítače, s ktorými sme dovtedy pracovali, sa zo dňa na deň dostali z výslnia do starého železa. Vo firme sme zmenili špecializáciu a preorientovali sa na programy pre iné typy počítačov a na nákup a predaj výpočtovej techniky. Okrem toho sme právny model prispôsobili novej situácii a založili sme jednu z prvých „eseročiek” na Slovensku. Po nejakom čase však prišlo obdobie, ktoré nazývam „obdobie posunovačov škatúľ”. Bol obrovský hlad po počítačoch, firmy za ne vydávali obrovské peniaze, každý chcel mať PC na stole. A cieľom bolo dodať počítač – cítil som, že sme k tomu nedávali nijakú pridanú hodnotu, šlo o sprostredkovanie predaja, to ostatné, čo je dnes opäť najdôležitejšie, tam vtedy chýbalo. A mňa prestalo zaujímať „posúvať škatule”.

Ako sa vaša kariéra vyvíjala ďalej?

- Odklonil som sa od počítačov a začal som sa venovať iným aktivitám. S priateľom som v roku 1991 založil poisťovňu Ergo. Opäť išlo o veľké dobrodružstvo, bolo to v čase monopolu Slovenskej štátnej poisťovne, keď tu neexistovali nijaké súkromné poisťovne s výnimkou Kooperatívy, ktorá patrila výrobným družstvám. My sme založili prvú čisto súkromnú poisťovňu u nás. Tejto činnosti som sa venoval niekoľko rokov, po určitom čase sa však táto práca stala rutinou, okrem toho situácia na trhu nebola ľahká, vznikali nové poisťovne, prichádzali k nám subjekty zo zahraničia... Na začiatku roku 1995 som z firmy odišiel a krátko na to som dostal ponuku pracovať v americkej poradenskej firme Adams & Co., kde dodnes pôsobím ako senior partner a konzultant.

Vráťme sa na začiatok vášho podnikania. Čo z tohto obdobia bolo pre vás najťažšie?

- Okrem toho, že by sa vždy zišli nejaké peniaze navyše, aby sa veci dali robiť lepšie, za najväčší hendikep považujem to, že sme sa všetko učili za pochodu a často aj na vlastných chybách. Vtedy však na Slovensku s výnimkou zopár ľudí, ktorí prišli zo zahraničia, nebol nikto, kto by sa vedel pohybovať v prostredí súkromného podnikania – zákony, financie, práca s ľuďmi, to všetko začalo existovať v úplne inej podobe. Denne sme robili celý rad činností, s ktorými sme sa nikdy predtým nestretli...

Dvakrát ste boli priekopníkom v oblastiach, ktoré onedlho prežili búrlivý rozvoj. Čo vás k nim priviedlo?

- Nešlo o cieľavedomé hľadanie, neviem ani, či to bola intuícia. Vždy som inklinoval k veciam, ktoré boli nové, neprebádané, kde bola možnosť nájsť nové riešenia a postupy, niečo, čo nie je všedné a bežné. Možno to je dôvod toho, že sa mi dva razy podarilo byť pri tom, keď sa zakladalo niečo, čo tu ešte nebolo. Vždy som sa snažil ísť tam, kde som mohol vyplniť voľný priestor na trhu.

Aký moment vás na druhej strane dva razy prinútil opustiť oblasť, v ktorej ste dosiahli úspech?

- Nezaujíma ma rutinná práca. Nechcel by som celý život ostať na jednom mieste a poznať svojich pár úkonov, ktoré mám urobiť, to ma neuspokojuje. A každá práca sa po určitom čase dostane do rutiny. Možno to je dôvod, prečo som si vybral oblasť poradenstva, pretože poradenstvo je stále o niečom novom.

Využívali ste niekedy pri vašej práci niečo, čo ste sa naučili na škole?

- Konkrétne vedomosti z odboru nie, avšak na vysokej škole ma naučili kriticky myslieť a pracovať s informáciami – vyhľadávať ich, spracovať, analyzovať a vyvodiť z nich nejaké závery. To si veľmi cením a z toho čerpám dodnes. Ak by som šiel študovať dnes a mal by som možnosť výberu predmetov, určite by som neváhal a zvolil by som si aj prírodovedné predmety.

Zohrala pri vašom odchode od jadrovej chémie určitú úlohu aj otázka zabezpečenia lepšieho životného štandardu?

- Keď som sa v roku 1988 rozhodoval, neboli mojím motívom hmotné statky. Po návrate z vojny som mal mzdu okolo 1400 korún, čo bol základný plat, aký mali aj moji spolužiaci, ktorí pracovali v odbore. Vtedy sa o nejakých „veľkých” peniazoch nedalo hovoriť. Prvotným motívom, prečo som odišiel do sféry súkromného podnikania, neboli peniaze. Bola to práca, ktorá ma zaujímala a o ktorej som vedel, že sa v nej dá napredovať a perspektívne vytvoriť aj zisk.

Vedeli by ste si predstaviť návrat k jadrovej chémii?

- Viem si to predstaviť, avšak nemám tú potrebu. Okrem toho za tie roky som toho veľa zabudol. Odborné znalosti z chémie vytlačili iné informácie, ktorých je veľmi veľa a ktoré potrebujem pri každodennej práci. A je tu ešte jeden dôležitý faktor. Je známe, že stav v oblasti vedy, výskumu a školstva je u nás veľmi biedny. Obdivujem ľudí, ktorí sú zapálení a ďalej tam pracujú, pretože viem, že podmienky majú veľmi žalostné. Asi ťažko by som sa vrátil. Nejde však len o peniaze. Návrat k chémii by pre mňa znamenal návrat na úplný začiatok.

Jana Hyžová