Voľné ruky a plná dôvera

V manažérovi musia vidieť osobnosť

Najmarkantnejší rozdiel medzi manažérom v športe a vo firme či podniku je nesporne vo financiách, a to v neprospech tých, ktorí pracujú v športovej sfére. Šport je u nás v ústraní, nie sú presne vymedzené mantinely na hru. Každý vie, že peňazí sa klubom nedostáva, na druhej strane sa však vynakladajú miliónové prostriedky na olympijskú kandidatúru či premrštený počet športovcov na olympijské hry. Manažéri v obchode majú pravidlá jasné, pretože tam ide o dlhodobejší proces, kým šport sa v rámci obchodu u nás etabloval iba pred pár rokmi. Preto je v ňom ešte mnoho dezinformácií, nepochopenia, ale aj závisti. Závidí sa tým, ktorí sú vpredu, ak niekto výraznejšie vybočí z radu, je snaha dostať ho do polohy, v ktorej sú ostatní.

Ideálne je, keď sa športový manažér dlhší čas pohybuje v kruhu svojho odvetvia, pretože sa mu tým otvárajú možnosti vybudovania si kontaktov a známostí. Ak ho v brandži „majú za niekoho“ a vidia v ňom osobnosť, vzniká výborný predpoklad na kvalitnú a úspešnú prácu. Nevylučujem, že dobrým manažérom sa môže stať i človek, ktorý v tom-ktorom športe dlhodobejšie nepôsobil, ale je zdatným psychológom a ovláda jazyky. Pri naplnení týchto predpokladov by sa mal presadiť, ale... U nás to žiaľ na tomto princípe nefunguje, pri posudzovaní kandidátov hrá prednejšiu úlohu meno a prípadná gloriola. Myslím si, že slabšie je aj prepojenie FTVŠ s klubmi, žiada sa jednoznačne intenzívnejšia spolupráca, ak sa tento predpoklad naplní, pohnú sa veci výraznejšie dopredu.

Podstatne jednoduchšie to majú športoví manažéri v cudzine, vo vyspelých krajinách funguje všetko nepomerne lepšie a platia pevné zákonitosti. Aj šport je tam tovarom, krúti sa okolo neho bujná reklama a klubom sa dýcha ľahšie. Domnievam sa, že keby tamojší manažéri prišli pracovať k nám, otvárali by oči a neviem, či by sa vôbec vo svojej profesii uživili. Spoločným menovateľom tu i tam je manažérova spokojnosť - rodí sa z dobrých výsledkov, športových i finančných. Cieľom pritom nemusí byť dobytie titulu či pohára, ale napríklad výchova reprezentantov či hráčov, ktorí sa môžu uplatniť v kvalitných súťažiach a prestupom priniesť klubu aj finančný osoh. Manažér, ťahajúci chod klubu, by podľa môjho názoru mal mať voľné ruky pri práci a dôveru ľudí, ktorí jeho prácu kontrolujú a hodnotia. Bez týchto atribútov sa sotva môže dostať k výsledkom, aké sa žiadajú, a vytvoriť v klube atmosféru pohody.

Eduard Hronský, prezident VKP Bratislava