Aká je vlastne cena Kuríl?

Rusko sa ich zatiaľ nemá dôvod vzdať

Ani tri kolá rozhovorov dvojdňovej návštevy neprinútili strohého Putina k ústupku. Hoci podporil Japonsko v úsilí o získanie kresla stáleho člena BR OSN, ba aj hospodársky sa dohodli na ruských dodávkach plynu a elektrickej energie, bulvárna tlač čakala na moment, keď ruský prezident prihrá dva kurilské ostrovy čínskemu kolegovi Morimu za predpovedanú sumu 150 mld. dolárov. Putin neprekvapil. Ruský zahraničný dlh, ktorý dnes zápasí s hranicou tiež 150 mld. USD, tak rýchlo splatený nebude. Nepokojné súostrovie so 160 sopkami medzi Kamčatkou a Hokkaidom, ktoré od Tichého oceánu delí Ochotské more, naďalej zostáva pod dozorom Ruska.

Obyvatelia Kurilských ostrovov sa k navráteniu skutočne stavajú rôzne. Vojaci sú kategoricky proti, domáce obyvateľstvo váha medzi vidinou blahobytu a vlasteneckým citom brániť si matičku zem aj partizánskou vojnou a rybári nenamietajú. Peniaze na opravu lodí nemajú, pričom sa prizerajú na japonské dotovanie vlastného rybolovu a počúvajú, že ak by štyri sporné ostrovy - Iturup, Kunašir, Šikotan a súostrovie Habomai s celkovou plochou 8000 km2 Japonci dostali, bola by na Kurilách postavená aj nová hrádza.

Moriho predchodcovia Mijazava a Hašimoto za Jeľcina nepochodili. Ako „vágne“ boli už vtedy označené argumenty Tokia, že „medzi Ruskom a Japonskom neboli doteraz stanovené štátne hranice, kým vnútorné hranice bývalého Sovietskeho zväzu zaručuje helsinský Záverečný akt z roku 1975 a dohody o vytvorení SNŠ“ (Mijazava v roku 1992) a že odovzdanie ostrovov je nekompromisnou podmienkou k uzavretiu mieru (Hašimoto v roku 1997). Jeľcinovi neprialo ovzdušie na ústupky, lenže ani Putin nie je výnimka.

Po prvé preto, že jeho sto dní v prezidentskom úrade vonia stále čerstvo, než aby si voliči priali zmenu. Naopak, podľa prieskumov respondenti sklamaní z výsledkov reforiem žiadajú aspoň ráznejšiu zahraničnú politiku smerom k upevneniu postavenia Ruska vo svete. A akokoľvek to môže japonský premiér odmietať, ešte aj dnes - ba práve dnes - to môže spustiť reťazovú reakciu územných nárokov. Ak nie spočiatku mimo teritória Ruska, tak na Kaukaze určite. S novou vojnou.

Po druhé, takúto otázku nemôže riešiť sám, čo ako sa na neho počas prejavov Mori usmieval. Podľa ústavy je garantom celistvosti krajiny, a tak len náznak, že by mohli byť ostrovy predané Japonsku, by viedli k jeho obvineniu z protiústavných aktov. Podľa ruskej ústavy totiž akékoľvek územné zmeny možno vykonať jedine celonárodným referendom.

Po tretie, celý spor sa niekedy až ideologizuje. Zahraničná tlač, ktorá sa rada pohráva so spojením „severné teritórium Japonska“ na uľahčenie skutočne dlhého názvu „Kurily“, tak zakopáva o posledné odpadky z konca studenej vojny. V roku 1951 sa totiž Japonsko druhýkrát vzdalo nárokov na tieto ostrovy, čo potvrdilo aj v mierovej zmluve s USA. V roku 1956 bola už pripravená na podpísanie sovietsko-japonská deklarácia, na základe ktorej mali byť ostrovy Habomai a Šikotan odovzdané Japonsku (prvýkrát sa Kuríl vzdalo Rusko v roku 1875). Práve vtedy však zasiahli Spojené štáty a Tokiu pohrozili, že ak nebude žiadať všetky štyri ostrovy, nedostane späť ani Okinavu okupovanú Američanmi. Nebyť tohto výstražného prsta Washingtonu, ktorý vtedy nemal záujem o rozvoj sovietsko-japonských vzťahov, súčasnosť Kuríl by dnes bola taká, ako o nej snívajú Japonci.

Viac ako inokedy bol však teraz ruský prezident vyzbrojený kompasom svojho generálneho štátu, aby mal na pamäti, že odovzdaním ostrovov by Rusko stratilo kontrolu nad prielivmi spájajúcimi spomínané Ochotské more s Tichým oceánom. Putin teda stál pred dilemou - využiť rozum a nepodľahnúť niekoľko miliardovému dolárovému lákadlu, ktoré však v konečnom dôsledku bude aj tak forma návratnej pomoci Japonska susedovi, predpokladaná už v minulosti oboma krajinami pred podpisom mierovej zmluvy. Alebo uspokojiť obyvateľov na čas s relatívne naplnenou pokladnicou, porušiť zákony a železnú disciplínu a spustiť partizánsku vojnu v každom kúte krajiny.

Putin za dva dni nemal dostatok času, aby porátal miesta vo federácii, kde by sa erupčná činnosť sporného súostrovia v trochu krvilačnejšej forme celkom dobre zviditeľnila. Naopak, Japonsko premárnilo šancu trvaním na niekdajšom návrhu Obučiho z apríla 1998 vrátiť ostrovy s tým, že by ich Rusko ešte 50. rokov mohlo používať, ale otočilo rozhovory v štýle roku 1956, keď ešte ZSSR „vyšiel v ústrety želaniu Japoncov a s prihliadnutím k záujmom japonského štátu súhlasil s odovzdaním ostrovov Habomai a Šikotan Japonsku“. S tým, že sa akt uskutoční až po podpise mierovej zmluvy.

Slávka Blazseková