K bytu patrí aj kúpeľňa

Vaňa sa kupuje na dvadsať rokov

Do každého domu a ku každému bytu dnes už patrí kúpeľňa a do každého aj vaňa, menšia či väčšia, alebo aspoň sprchovacia misa. Nie je vôbec jedno, akú kvalitu si stavebník do svojej kúpeľne zabuduje. Verejnosť na Slovensku vie veľmi málo o tom, že existujú na trhu aj veľmi kvalitné slovenské výrobky, ktoré v Európe takmer nemajú konkurenciu. Estap Fiľakovo, Kaldewei z NSR, Bamberger z NSR, Ariston z Talianska, Roca zo Španielska a BLB z Portugalska, to je takmer úplný zoznam súčasných výrobcov vaní pre Európu a povedzme európske časti (čiastočne aj ázijské časti) bývalého Sovietskeho zväzu. Ak si dnes niekto ešte predstavuje, že slovenské vane sa verne podobajú tým, ktoré sú zabudované v bývalej komunálnej bytovej výstavbe (vaňa ako vaňa), hlboko sa mýli. Ponuka výrobkov na rok 2000 skutočne vyhovie každému - od klasickej vane za rozumnú trojtisícovú cenu, cez novovymodelované s moderným dizajnom, ako napríklad model Dafne, až po hydromasážne vane s prekvapujúcimi cenami od dvadsaťtisíc vyššie.

Kupujte kvalitu

Každý z manažérov, s ktorými som sa rozprával v Estape vo Fiľakove, zdôrazňoval, že ľudia, žiaľ, málo vedia o tom, že na našom trhu sa môžu nachádzať aj menej kvalitné vane (pod kvalitou rozumieme aj okamžitý vzhľad, aj životnosť). Nejde pritom iba o večný spor plastové vane kontra vane kovové, ale aj o snahu niektorých európskych výrobcov vrhnúť na trh chudobných transformovaných krajín čo najlacnejší výrobok, a to lacný aj za cenu kratšej životnosti, vysokého rizika prasknutia smaltu a prehrdzavenia. Spotrebiteľ sa dnes, žiaľ, príliš pozerá aj na cenový rozdiel 200 - 400 korún a rozhodne sa potom podľa ceny a vôbec nepozerá na to, že vaňu si kupuje na 15 - 20 rokov. Áno, v dobrých rukách a pri správnom ošetrovaní, tam kde nie je zvlášť agresívna voda, aj „panelákové vane“ bez problémov vydržali 20 rokov. Až ďalšia generácia zatúžila (synovia, nevesty a vnuci) po nových tvaroch, materiáloch. Výrobca, o produkcii ktorého hovoríme, a jeho predchodca, bývalý štátny podnik Kovosmalt Fiľakovo má tradíciu smaltovania v malíčku. Siaha až do roku 1908, ale až v roku 1989 vo Fiľakove inštalovali - ako prví na svete - technológiu smaltovania vaní metódou nanášania práškových smaltov v elektrickom poli.

No nielen technológia, je to aj výber dodávaných materiálov, surovín, plechu, pracovná disciplína, normy kvality a medzinárodné štandardy. To všetko vo Fiľakove spĺňajú a majú. Riaditeľ odštepného závodu vo Fiľakove Ing. Štefan Koporec ma presvedčil priamo exkurziou v závode, že prakticky technológia práškového smaltovania je bezodpadová. Prášok, ktorý sa v elektrickom poli „nenalepí“ na vaňu (vane pochodujú zavesené na linke vo zvislej polohe), sa pozbiera a ide znova do kolobehu. Voľakedy pri smaltovaní starou technológiou sa straty pohybovali na hladine 10 percent, teraz dosahujú 0,4 percenta. To hovorí samo za seba. Celá konkurencia, ktorá je v Európe, smaltuje mokrým spôsobom. Konkurencia pracujúca mokrou technológiou nedosahuje tunajších 90 - 92 percent „elity“. Vraj, keď to tam ide dobre, musia sa uspokojiť povedzme so 70 percentami výrobkov „elitnej“ triedy, a tých 30 percent neumiestnia na vlastných trhoch výrobcu, vo vlastnej krajine, ale idú s ňou východné trhy.

Prečo len cena?

Urobili si marketingové prieskumy a dobre vedia, že chudobné obyvateľstvo predovšetkým zaujíma cena a až potom všetko ostatné. Slovensko nie je výnimkou. Ďalšou necnosťou našej konkurencie je, pokračuje výrobný riaditeľ, že znižujú hrúbku plechu, a tak znižujú náklady. My tomu výsledku hovoríme „posmaltovaný papier“. Pri výrobe surovej vane, lisovaním z oceľového plechu, dochádza k takým silným ťahom na určitých miestach, napríklad v rohoch, že nastáva stenčenie plechu povedzme na 0,9 milimetra. My sme dosiahli v záujme slovenského spotrebiteľa aspoň toľko, že (boli sme gestormi úlohy) na Slovensko sa nesmú (!) dovážať ani vyrobiť, pochopiteľne, vane tenšie ako 1,6 mm. Z plechu s hrúbkou 1,2 mm surová vaňa váži 22 kg, z plechu 1,6 mm má hmotnosť 28,4 kg. Všade vo svete stojí plech na jednu vaňu (?) 6 - 7 DEM, keďže sa vyrábajú z toho najnáročnejšieho plechu. My potom bojujeme s konkurenciou o hrúbku použitého plechu a o každú marku. Takíto výrobcovia si potom môžu znížiť cenu vane o 7 DEM, a to je veľmi veľa. Každé stenčenie plechu ide na úkor životnosti. Už na to prišli Česi, už na to prišli Srbi aj Poliaci a vane vyrobené z hrúbky 1,2 alebo 1,3 mm plechu už nechcú. Mimochodom, Estap vyrába vane s hrúbkou 1,8 mm, ale aj 2,0 mm. Čo je zo Západu, myslíte si, že je všetko dobré a ako vidíte, nie je to pravda. Pridáte si do kúpeľne ešte drahú dlažbu, a potom, keď vám po troch rokoch popraská smalt, chytáte sa za hlavu. O tomto je verejnosť na Slovensku veľmi málo informovaná.

Plastová vaňa

Generálny riaditeľ Ing. Alfonz Moravčík pridáva svoj názor na kvalitu: „Rozsypal sa nám systém kontroly čistiacich prostriedkov. Kdekto ich dováža a predáva také, ktoré síce veľmi rýchlo vyčistia povrch, ale ho aj načnú. Preto je veľmi ťažké povedať, že my ručíme za vaňu tridsať rokov. My ručíme takto za naše vane, ak sa používajú správnym spôsobom. Plastová vaňa v obchode veľmi dobre vyzerá. Bola dovezená obalená fóliou, získava si priazeň aj netradičným tvarom. Z ocele zatiaľ, žiaľ, nikto nedokáže vyrobiť rohový tvar vane. V obchode si však zákazníčka neuvedomuje pri rohových vaniach, že stojac na podlahe do „rohu“ vane vlastne nedosiahne, keď ju chce vyčistiť. Musí si do nej na sucho stúpiť. Okrem týchto nevýhod plastové rohové vane potrebujú dvakrát toľko vody, aby sa naplnili. Ak sa čo len trochu lesklý povrch poškodí, ošúcha, už nikdy nebudú vyzerať tak, ako vyzerali v obchode. Podľa mňa, ak niekto chce meniť kúpeľňu každé tri roky, tak plastová vaňa je dobrým riešením.“

Výpadok Ruska

Krach meny a platobné ťažkosti, nedobytné pohľadávky v Rusku položili Estap takmer na kolená. Výpadok v Rusku vyriešili rozšírením trhov v Sýrii, na Balkáne, v značnej miere v Rumunsku. Dynamizovali obchod v Českej republike. V tomto dobrom trende pokračujú a dnes sa dá povedať, že majú vyšší export, ako ho mali pred katastrofou v Rusku. Dá sa povedať, že sa regenerujú aj ruské kontakty, ale už s inými partnermi. Estapu sa podarilo preniknúť aj na poľský trh, kde obchodní partneri radšej berú výrobky zo Slovenska, vediac o ich kvalite, ako z Portugalska, zo Španielska a iných krajín. V číslach sa to odráža tak, že do Poľska vyvážajú viac ako tisíc vaní mesačne, a to je zmena z „nulového stavu“. Do konca roku 2000 predpokladajú, že vyvezú len do Poľska až 15-tisíc vaní. Vo vyratúvaní úspechov exportu môžeme pokračovať: do Rumunska vyvážajú už osemtisíc vaní ročne, do bývalej Juhoslávie tisíc vaní mesačne. Majú radosť z toho, že ožíva ruský trh (600 - 800 vaní mesačne), ukrajinský takisto, Českú republiku zatiaľ zásobujú 2000 vaňami mesačne.

Podľa zmluvy, ktorú Fiľakovčania uzavreli so Španielmi, keď oni dodávajú výlisky nových typov vaní a na oplátku idú do Španielska naše slovenské typy, ktoré sa u nich nevyrábajú. Generálny riaditeľ má jasnú predstavu o tom, čo s nimi. „Musíme najprv exkluzívne vane dostať do predajní a k spotrebiteľom vo väčšom množstve. Sú to výrobky trikrát drahšie ako štandardné oceľové vane. Preto tempo rozvoja kooperácie so Španielskom bude úzko súvisieť s tým, ako budú schopní kupovať naši odberatelia. Predbežne sme sa dohodli, že odoberieme od nich 2000 výliskov za rok. Je zaujímavé, že o tieto exkluzívne vane je záujem aj v teritóriách, kde sme to nečakali, napríklad v Rumunsku a Bulharsku. A úplne na záver: ak hovorím o exkluzívnych vaniach, tak to nie sú vane len pre boháčov, stoja od 6000 Sk a hydromasážne vane so západnou elektronikou a dýzami vyrábame už v cenách od 25- do 50-tisíc korún.“

Ivan Klačanský