Štvrťstoročie úpadku Angoly

Z nekončiacej vojny sa stal slušný biznis

Svet si v týchto dňoch pripomína 25. výročie vypuknutia občianskej vojny v Angole. Zatiaľ čo OSN prichádza s neradostnou bilanciou dvadsaťpäťročnej agónie, Angola má od mieru práve tak ďaleko ako pred štvrťstoročím. Keď sa pred desiatimi rokmi skončila studená vojna, medzinárodné spoločenstvo automaticky očakávalo aj koniec občianskej vojny v Angole. Veď v nej išlo o konflikt dvoch ideológií v podaní kubánskych a juhoafrických jednotiek ako predĺžených rúk ZSSR a USA. Všetko sa začalo dlho pred rokom 1975, keď Angolu opustili portugalskí kolonizátori. Fidel Castro túto krajinu kedysi označil za „slabý článok imperializmu“, ktorý umožňoval rýchly prechod od kmeňového zriadenia k socializmu bez kapitalistického intermezza. Castro inšpiroval Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA) a následne komunistické represálie. Odvetou bol protiútok zo strany Západom sponzorovaného Národného zväzu za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA).

Dnes, keď už svet nerozdeľuje komunizmus, vojna v Angole pokračuje, a tí, čo túto krajinu pokladali za tragický príbeh afrokomunizmu, sú v rozpakoch. Z občianskej vojny sa za 25 rokov stala integrálna súčasť každodenného života. Vzhľadom na priemernú dĺžku života táto vojna pre väčšinu Angolčanov trvala celý život. Ak sa kedysi bojovalo o víťaznú ideológiu, dnes ide len o prežitie. Vojna v Angole je o utrpení, o hyperinflácii, o násilných vojenských odvodoch, o hromadnom presídľovaní obyvateľstva a absencii právnych záruk. V krajine, kde už štvrť storočia takmer neexistuje priemyselná produkcia, zahraničný obchod a vnútroštátna doprava, je to pochopiteľné.

Nekonečná občianska vojna v Angole negatívne ovplyvnila aj hospodársky vývoj v susedných štátoch. Špeciálna správa zástupcu generálneho tajomníka OSN pre otázky Afriky Ibrahima Gambarího v tejto súvislosti spomína Namíbiu a Zambiu. Zambia má navyše na svojom území desaťtisíce utečencov z Angoly.

Angola má od mieru stále tak ďaleko ako pred štvrťstoročím. Humanitárne organizácie sú neúprosné: Ak by sa bol Angole venoval aspoň zlomok pozornosti, akej sa dostalo vojnám v bývalej Juhoslávii, všetko by dnes mohlo byť inak. Západ naopak reagoval živelne: chabou podporou MPLA, ktoré začiatkom deväťdesiatych rokov vyhralo parlamentné voľby a sankcionovaním UNITA, ktorá výsledky týchto volieb vytrvalo bojkotuje. Dnes je jasné, že Angola by uvítala akúkoľvek vládu, len nech sa konečne nastolí mier. No MPLA a UNITA sa nikam neponáhľajú, veď z občianskej vojny sa za 25 rokov vyvinul celkom slušný biznis.

Roman Lipták

Pretória