Nemá cenu súdiť sa o obchod

Právna istota podnikateľov v SR: mínus 85 519 bodov

„K posilnenia práva na rýchlu a účinnú ochranu budú smerovať ďalšie zákonné úpravy zjednodušujúce a skracujúce súdne konanie...“ To nám sľúbila vláda v novembri 1998. Údaje v tabuľke však hovoria niečo iné. Prakticky vo všetkých druhoch právnych konaní došlo za rok 1999 k predĺženiu vybavovaní a rozhodovania rôznych druhov súdnych sporov. Buď sú teda opatrenia prijaté touto vládou neúčinné, alebo ich jednoducho neprijala. Inak totiž nemožno akceptovať stav, keď riešenie obchodných sporov sa predĺžilo z 11,1 na 15,2 mesiaca (podľa práva od roku 1992, od nadobudnutia účinnosti Obchodného zákonníka) a zo 45,1 na 50,2 mesiaca (podľa práva do roku 1992). Nejde len o to. Nemožno vôbec akceptovať stav, keď riešenie obchodného sporu trvá 50 mesiacov, teda vyše štyroch rokov!? Akú právnu istotu v obchodných vzťahoch má slovenský podnikateľ alebo zahraničný investor? Akú možnosť na splnenie svojich oprávnených požiadaviek má, aj keď súdny spor po takom dlhom čase vyhrá? Prakticky nulovú. A ak zoberieme do úvahy, že často ide o milióny korún, ktoré sú predmetom obchodného sporu, je jasné, že prieťahy v súdnom konaní majú pre podnikateľov likvidačný účinok. Ako chce na Slovensko vláda lákať za tejto situácie zahraničný kapitál?

Štatistiky hovoria, že Slovensko vstupovalo do roku 2000 so 63 244 nevybavenými obchodnými súdnymi spormi. Okrem toho zabudnúť nemožno ani na 22 275 nevybavených platobných rozkazov v obchodných veciach. Rest slovenskej justície voči podnikateľom a občanom teda predstavuje asi 85 519 nevybavených obchodných vecí. Práve toto číslo určuje mieru právnej neistoty podnikateľa. A tá je vzhľadom na 5-miliónovú krajinu pri takomto počte nevybavených vecí veľmi vysoká. Hoci v posledných rokoch je počet došlých prípadov v obchodných sporov nižší ako stihli súdy vybaviť, zaťaženosť sudcov rastie a je tak enormne vysoká, že tento vývoj stále nemožno považovať za dostatočný a vedie k predlžovaniu riešenia sporov.

Rovnica neplatí

Aby sa veci dostali na pravú mieru, mala by platiť rovnica, kde na jednej strane vybavené veci by sa mali rovnať počtu došlých a nevybavených z predchádzajúcich období. V takejto situácii by sme mohli byť s vývojom v oblasti súdnictva a rezortu spravodlivosti spokojní, vtedy by bolo možné hovoriť o nastoľovaní právnej istoty. To však neplatí a dlho platiť nebude. Napríklad v roku 1999 došlo na slovenské súdy v oblasti obchodných sporov 43 787 návrhov a v tom istom roku evidovali súdy nevybavených 63 244 prípadov, zatiaľ čo sudcovia rozhodli v 43 035 veciach.

Novela noviel...

Náročnosť práce sudcov rastie každý rok s novými a novými zmenami a dopĺňaním zákonov. Napríklad Občiansky súdny poriadok (podľa ktorého sudca musí postupovať) bol od nadobudnutia svojej účinnosti 1. apríla 1964 doteraz novelizovaný 30-krát! Aké množstvo literatúry - spisov k prípadu a množstvo noviel musí sudca preštudovať, aby mohol zodpovedne a nestranne rozhodnúť každý prípad!?

Majú viac práce

A tak zaťaženosť (počet prípadov pripadajúcich na jedného sudcu) stále rastie. Na okresných súdoch pripadalo na jedného sudcu v 1989. roku 283 vecí, v roku 1993 to už bolo 367 a v rok 1999 až 497 vecí. Na krajských (druhostupňových) súdoch to bolo v roku 1989 na jedného sudcu 135 a v roku 1999 už 167 vecí.

Zlepšenie v nedohľadne

Slovenská justícia sa teda zmieta v problémoch. Nevybavenej agendy pribúda, práca sudcov je čoraz náročnejšia, napriek tomu ich materiálne vybavenie je mizerné. Ministerstvo spravodlivosti a jeho čelní predstavitelia však namiesto toho, aby riešili tieto organizačné a iné koncepčné problémy, sa pod rúškom nestrannosti sudcov venujú nepochopiteľnej operatíve: odvolávaniu predsedu Najvyššieho súdu SR, zverejňovaniu majetkových pomerov sudcov, zmrazovaniu ich platov. Kde má hľadať v takejto situácii východisko podnikateľ a občan, ktorý by mal stáť na vrchole záujmu všetkých krokov rezortu spravodlivosti? Pozitívnu odpoveď na túto otázku im vývoj v slovenskom súdnictve určite nedáva.

Peter Višváder

Katarína Šimková