Láska (k práci) nie je len slovo

Zamestnanci by mali čo najčastejšie počuť: Ďakujeme. Sme radi, že vás máme.

Dvadsaťštyriročná Eva, úspešná absolventka vysokej školy s niekoľkomesačnou zahraničnou praxou, nastúpila po víťaznom boji s viacerými uchádzačmi na vytúžené pracovné miesto. Mala zaujímavú prácu, kvalitné pracovné podmienky a nadpriemerný plat. Od začiatku jej však radosť z úspešného štartu kazil nie dobrý vzťah so šéfkou oddelenia, v ktorom pracovala. Jej nadriadená – inak vynikajúca odborníčka – nezvládala ani len základy riadenia ľudí. Hoci Eva všetky úlohy plnila pred stanoveným termínom a v stopercentnej kvalite, nikdy od nej nepočula ani slovo pochvaly. Napriek tomu, že všetky ostatné faktory podmieňujúce celkový pocit spokojnosti, boli v Evinom prípade naplnené v maximálnej miere, ani nie po pol roku podala výpoveď. Jej srdce jednoducho odmietalo ďalej počúvať rozum.

Nielen tento, ale tisíce ďalších podobných prípadov potvrdzujú, že „obyčajné“ ľudské srdce má svoju úlohu nielen v osobnom, ale i v profesijnom živote. V dnešnom pretechnizovanom svete, kde ľudia podávajú vďaka technike špičkové pracovné výkony a kde platia presné pravidlá, zákony a normy, manažéri ani radoví pracovníci často vôbec nič nevedia o ľudských starostiach i radostiach svojich kolegov. V čase tvrdého biznisu sa zabúda na podstatu ľudských bytostí napriek tomu, že ľudia sa chcú v práci cítiť príjemne, chcú mať pocit, že sú potrební a že to, čo robia, je dôležité.

„Z mnohých našich pracovísk sa akosi vytratila radosť z práce,“ hovorí PhDr. Milka Jančinová, riaditeľka bratislavskej Agentúry J & T. Možno aj táto skutočnosť bola dôvodom na to, že v tohoročnom januárovom programe tejto vzdelávacej inštitúcie sa po prvý raz ocitol tréningový program s názvom Pozitívne hodnotenie ľudí ako cesta k vyšším pracovným výkonom. Hoci, ako pripomína M. Jančinová, prvotným impulzom i následným zdrojom myšlienok bola kniha amerických autorov Jacka Canfielda a Jacqueline Millerovej Keď v práci vládne srdce, ktorú v slovenčine vydalo v roku 1998 vydavateľstvo Motýľ.

Program je určený najmä majiteľom firiem, personalistom a manažérom na všetkých úrovniach a jeho cieľom je interaktívnym štýlom výučby sprostredkovať informácie, prostredníctvom ktorých účastníci nadobudnú schopnosť vytvárať takú tvorivú pracovnú atmosféru, ktorá pozdvihne sebahodnotenie zamestnancov. „Súčasťou obsahu kurzu bude napríklad aj to, že hľadanie odpovede na otázku Tešia sa vaši ľudia do práce? je prvoradou úlohou všetkých riadiacich pracovníkov. V prípade negatívnej odpovede by sa mali podľa osvedčeného návodu okamžite pustiť do pátrania po príčine tohto stavu,“ vysvetľuje M. Jančinová.

Ľudia totiž podľa autorov knihy Keď v práci vládne srdce radi pracujú len pre firmu, ktorá sa zaujíma o ich osobnostný a profesionálny rast a ktorá podporuje ich úsilie mať dobrý pocit zo seba samých. Ľudia neradi pracujú pre firmy, v ktorých sa cítia nedocenení a manipulovaní a v ktorých prevláda autoritatívne riadenie. Ľudí teší, ak ich firma neprispieva k prehlbovaniu celosvetových problémov, napríklad k znečisťovaniu životného prostredia, ale napomáha k ich riešeniu. Mnohí ľudia nechcú len zarábať peniaze, ale túžia niečo zmeniť...

Hoci niektoré myšlienky zozbierané J. Canfieldom a J. Millerovou z nášho pohľadu „predbehli dobu“, aj našinci celkom určite túžia po tom, aby sa v práci cítili príjemne, aby mali pocit, že sú potrební a že to, čo robia, je dôležité. Nechcú, aby ich niekto ponižoval, správal sa k nim ľahostajne či považoval ich prítomnosť a prácu za čosi samozrejmé. „Aj u nás nastal čas odbúrať pracovné podmienky, ktoré prispievajú k pocitom odcudzenia, frustrácie a nespokojnosti. Manažérom ponúkame možnosť urobiť prvý krok, veď aj ich zamestnanci túžia čo najčastejšie počuť slová: Ďakujeme. Sme radi, že vás máme,“ uzatvára M. Jančinová.

Jana Hyžová

Ako zvýšiť sebahodnotenie na pracovisku

1. Vážte si iných. Manažéri môžu preukázať úctu svojim zamestnancom tým, že sú zdvorilí, pozorne a s pochopením ich vypočujú, pozerajú sa im priamo do očí, nepoučujú, nepoužívajú povýšenecký či výsmešný tón.

2. Zaučte a dajte právomoci. Ľudí treba viesť k zodpovednosti, pretože ak ju nemajú, sú len akýmisi „vykonávačmi“. Ľudia zaučení cítia pohodu, lebo môžu ukázať, že sú dobrí. Ľudia s právomocami cítia pohodu, pretože prevzali zodpovednosť za svoj život.

3. Konajte kongruentne a dôsledne. Naše správanie je kongruentné vtedy, ak vnútorne súhlasíme s tým, čo hovoríme a ako konáme. Naše správanie je dôsledné, ak je v zhode s osobnostnými i kolektívnymi hodnotami.

4. Vytvorte pocit bezpečia. „Bezpečné“ pracovné ovzdušie je tam, kde ľudia vedia, že môžu otvorene niečo povedať alebo urobiť bez toho, aby ich niekto vysmial, príp. potrestal.

5. Naučte ľudí rozpoznávať svoje limity. Väčšina z nás nevie, ako si stanoviť osobné hranice v komunikácii s inými. Urážky v akejkoľvek forme alebo vydieranie, ktoré sa maskuje za „otvorenosť, úprimnosť či asertívnosť“ by sme mali odmietnuť ako neprijateľné.

6. Vyšetrite nezrovnalosti vo výkonoch. Ak sa niekto správa nevhodne, najprv treba zistiť, čo ho viedlo k odchýlke od normálneho správania.

7. Všímajte si, kto sa ako správa, a vyvoďte konštruktívne dôsledky. Manažér by mal veľmi špecificky zhodnotiť výkony jednotlivých zamestnancov, a potom na ne reagovať. Mal by sa vyhnúť ich porovnávaniu, hodnoteniu ich charakteru či prehnaným komplimentom.

8. Podporujte v ľuďoch potenciál a pochváľte výborný výkon. Vychovajte víťazov a neuchýľte sa k tomu, že budete niekoho považovať za neschopného dosiahnuť „hviezdny výkon“.

(Podľa knihy Keď v práci vládne srdce)