Možno Boh obráti kormidlo

Sebecký individualizmus tvárou hypertrofnej civilizácie

Civilizácia 21. storočia, ktorá sľubuje, že na krídlach digitálnych techník a biotechnológií posunie človeka do kozmických i mikrokozmických zázrakov, má aj odvrátenú tvár. Neoliberálne zásady, tento motor globalizačného režimu, vystavujú ľudstvo trom fatálnym hrozbám – sociálnemu vysokému napätiu, ekologickému kolapsu a vyčerpaniu energetických rezerv planéty. Na prahu nového milénia vyslovuje rad zahraničných odborníkov obavy, že deštrukčná aktivita liberálneho kapitalizmu bude rýchlejšia ako kompenzujúci vplyv technologickej expanzie.

Nejde pritom len o ekonomické a sociálne nožnice, ktoré sa s málo uveriteľnou chladnokrvnosťou otvárajú medzi ľuďmi a medzi národmi. Podľa Svetovej banky vládnuci dominantný systém už dnes umožnil napríklad trom najbohatším mužom USA nazhŕňať viac bohatstva ako predstavuje spoločné HDP 48 najchudobnejších krajín sveta s tromi štvrtinami miliardy obyvateľov. Hoci je to len začiatok, hlavné riziká spočívajú v prudkej individualizácii človeka, v rozpade tradičných spoločenstiev, v nenásytnom konzume a honbe za stále novými pôžitkami, čo všetko je produktom i katalyzátorom moderného kapitalizmu.

Excesívny konzum

Dnešný kapitalizmus stojí na faktoroch vysokej mobility a pružnosti pracovníka. Jeho väzby a z nich vyplývajúce povinnosti voči spoločnosti sa mu preto javia ako nepríjemné putá, ktoré ho limitujú v slobodnom konzume a zárobku. Od osemdesiatych rokov minulého storočia v tom dostávajú najmä mladí ľudia podporu neoliberálov. Eróziu pocitu solidarity presne vyjadrila svojho času Margaret Thatcherová výrokom, že nejestvuje nijaká spoločnosť, len individuálni jednotlivci. Je to jeden zo základných omylov.

Doktrína výlučného individualizmu a sociálnej dezintegrácie je zameraná proti obhajobe nepohodlných kolektívnych záujmov, záujmov etník, proti odborom, občianskym združeniam, hoci, ako sa ukazuje, vyjadruje aj ona len kolektívny záujem šťastnejšej časti spoločnosti. To je dobré mať na pamäti, keď počúvame úvahy o solidarite ako prežitku porazeného byrokratického socializmu.

Od nomádov k monádam

Vznik spoločnosti „totálnych jedincov“ predpovedal už pred 150 rokmi francúzsky politik Alexis de Tocqueville, ktorý študoval americký liberalizmus. Vývoj od nomádov k monádam približuje spoločnosť vnútorne i externe izolovaných jedincov, ktorí každý kontakt hodnotia z hľadiska nákladov, rýchleho využitia a pýtajú sa, „čo mi to prinesie?“. Napodiv, vírusom trhového vzťahu k druhej osobe zasiahnutí aj viacerí protivníci kapitalizmu, ako to predviedol široký protest proti reálnemu kapitalizmu v Európe v roku 1968, žiadajúci „oslobodenie potrieb“ občana, ale aj hnutie hippies či feministické hnutie, vydávajúce manželskú a materskú lásku za kapitalistické ujarmenie ženy ešte z čias 18. a 19. storočia, ktoré jej znemožňuje individuálne prežiť život.

Útek k izolácii môže priniesť jednotlivcom, ba aj trhovej spoločnosti krátkodobý osoh, nie je však nositeľom perspektívy. Oslobodenie od vzťahov a záväzkov sa platí neistotou a prechodnosťou situácie ľudského indivídua. Miznú sociálne konštanty a historické meradlá, bez ktorých sa rozplýva identita každého jednotlivca. Stáva sa konzumnou jednotkou, zameranou na stále nové a nové pôžitky pod heslom „nič nie je nemožné, všetko je dovolené“. Pri tejto životnej filozofii ovládne človeka ľahostajnosť voči hodnotám aj názorovým pozíciám. Podľa potreby a momentálnej chuti sa medzi nimi vyberá ako medzi viedenským rezňom a kung-pao. Spoločnosť pôžitku, „have fun“, však nevedie k šťastiu. To si nemožno kúpiť, lebo splnenie jednej túžby automaticky nastoľuje bolestnú túžbu po ďalšom pôžitku. Už Ovidius konštatoval: „Inopem me copia fecit,“ nadbytok ma robí bedárom.

Začarovaný kruh hedonizmu

Na tejto ulici nerastie šťastie a spokojnosť, lež neschopnosť zážitku, odsúdenie na nudu a blazeovanosť. Hedonizmus je infantilnou kultúrou, ktorá neberie do úvahy, že ozajstné šťastie prichádza neplánovito, je produktom spoločenského vzťahu a niečo stojí – odriekanie, prácu, protislužbu, je teda odmenou za obeť a solidaritu. Zakladateľ teórie stratifikácie, nemecký sociológ Max Weber, hovoril už pred sto rokmi o „človekovi rozkoše bez srdca“, ktorý trpí pocitom, že mu čosi uniká a naháňa sa neprestajne, ako by sme dnes povedali, za „fast-food“ zážitkami. Enormne sa šíria riskantné individuálne športy ako bungee jumping, paragliding, rafting, zjazd horských končiarov, surfing. Kolektívne športy sa ponosujú na stratu členskej základne.

Izolácia zúri aj na odvrátenej strane „spoločnosti pôžitku“, ktorá odvrhuje a vháňa do autu ľudí bez práce a príjmu.

Príspevok internetu

O rozpad spoločnosti na ľudské monády sa usiluje aj digitálny vek. Internet pri všetkých jeho zázrakoch redukuje vzťah jedinca na jeho väzbu na počítač. Český politik Václav Klaus, ktorý si len nedávno zriadil internetovú stránku, hovorí: „Fetišizácia internetu v skutočnosti ľudí nespája, ale ešte viac rozdeľuje.“ Ideálne to možno dokumentovať na kybernetických univerzitách, ktoré začínajú útočiť na klasické vysoké školy. Študent sedí doma pri počítači a študuje učebnú látku z internetových lekcií. Formou multimediálnej konferencie on-line sa pýta lektora a dostáva na obrazovku dodatočné vysvetlenie či podrobnosti k téme. Rovnako cez internet skladá skúšky. V USA takto študuje už 1,6 milióna študentov, najmä postgradualistov. Za 50 miliónov libier pripravuje Británia on-line univerzity aj pre 75-tisíc zahraničných záujemcov. Aj Hongkong odštartoval postgraduálnu kybernetickú univerzitu s poplatkom za celý kurz vo výške v priemere 10-tisíc USD. Dokonca Čína už praktizuje kybernetické vyučovanie v triedach a cez internet na 25 hlavných univerzitách v počte zatiaľ do 10-tisíc študentov. Tento nepochybne revolučný pokrok v metóde vzdelania nachádza svoju zápornú stránku práve v individualizme a izolácii osobnosti, vo svojom príspevku k rozpadu spoločnosti.

Podľa švédskeho autora bestsellerov Henninga Mankella rozpad spoločnosti na sebecké indivíduá vyvoláva u mnohých ľudí hlboké znepokojenie, kam sa vlastne ľudstvo chce dostať? Avšak nik proti tomu nič konkrétne robí. Sociálny nihilizmus nenaráža na hranice a nestretáva sa s kompenzáciou, teší sa cielenej podpore, čo sa nemôže skončiť ideálne.

Koniec a nový začiatok?

Nemecký profesor Hans Peter Duerr z Heidelbergu vo svojich odhadoch tvrdí, že v podmienkach liberálneho kapitalizmu predstavuje hranice „spoločnosti pôžitku” vyčerpanie prírodných zdrojov Zeme a ekologický krach. Riziká i časové horizonty sú známe, 80 percent Nemcov pripúšťa skorú ekologickú katastrofu. Predpisujeme vodu, ale naďalej pijeme víno. Experti považujú za realistické, že už uprostred 21. storočia vypuknú pri predpokladanom počte 12 miliárd ľudí na planéte rozhorčené boje o zdroje, o zem, sladkú vodu, výživu, fosílne nosiče energií. Štátne infraštruktúry sa rozplynú, veľkomestá spustnú, tí, čo tam prežijú, utečú na vidiek; kde budú žiť v dedinských komunitách na ekonomickej a sociálnej úrovni stredoveku.

Prof. Duerr nie je pritom pesimista. Riadi sa zrejme zásadou Adolphe Thiersa, francúzskeho premiéra, ktorý zmaskroval Parížsku komúnu, že „všetko treba brať vážne, nie však tragicky“. Prof. Duerr hovorí: „Nepozerám sa na to len negatívne. Hypertrofnej a excesívnej civilizácii to núka tiež šancu na nový začiatok v zmenených podmienkach. Klimatická katastrofa nás už raz prinútila na nové životné formy. Bola to udalosť, bez ktorej by sme doteraz sedeli na stromoch, chlpatí a s divými pohľadmi. Kto môže dnes posúdiť, či to pre nás bolo dobré, či zlé?... Pravda, prognózy sú neisté, osobitne, keď sa jú budúcnosti. Nič nemôžem vylúčiť. Možno milý Boh vo svojej dobrote zasiahne do dejín a obráti kormidlo. Považujem však za nerozumné priveľmi s tým rátať.“

Jaroslav Brabec