Zle, ale úsporne

Komentuje Peter Višváder

Podľa novely zákona o sociálnej pomoci od januára si občan musí platiť poistné v nezamestnanosti minimálne tri za sebou nasledujúce mesiace, aby v prípade hmotnej núdze mohol poberať sociálne dávky z objektívnych príčin. Toto opatrenie síce má vylúčiť zneužívanie systému sociálnej pomoci, avšak nemožno sa zbaviť dojmu, že kompetentní pomocou neho chcú nahrádzať či uľahčiť si serióznu kontrolu, ktorá má zistiť, či občan má alebo nemá nárok na sociálne výšky z objektívnych príčin. Takéto opatrenie totiž niektorých nezamestnaných paušálne vylučuje z nároku na podporu. A to jednoducho nemožno urobiť, lebo ekonomika, ako to napokon tvrdí aj minister práce Peter Magvaši a má pravdu, neposkytuje dostatok pracovných miest. Z tohto faktu totiž vyplýva, že nie všetci, ktorí sú nezamestnaní a uchádzajú sa o sociálne dávky z objektívnych príčin, môžu, hoci len na spomenuté tri mesiace, zohnať prácu. Preto ich nárok na dávky z objektívnych príčin nemožno paušálne podmieniť troma odpracovanými mesiacmi. Keďže na druhej strane veľa ľudí sociálny systém zneužíva a nechce sa im pracovať, spravodlivé prideľovanie podpory si vyžaduje dôslednú kontrolu. Jej výsledkom by malo byť posudzovanie každého prípadu individuálne. Práve tu si však legislatívci v oblasti trhu práce voči nezamestnaným svojrázne pomohli. Prečo? Do hry sa opäť dostáva všemocný štátny rozpočet. Všetky tieto veci sa dejú v mene toho, aby sa ušetrilo na výdavkoch. V tomto prípade miliardu korún. Makroekonomicky potom síce vyzerá sociálny systém dobre, spĺňa hlavnú podmienku úspechu – úspornosť. Čo na tom, že je na hrane medzinárodných dohovorov a dohôd o ľudskej dôstojnej existencii?