Boj za znovuzískanie rešpektu

OSN stále nezreformovala svoj poriadok pre 21. storočie

„Hlavná výzva, ktorej dnes čelíme, je, aby sme sa ubezpečili, že globalizácia je pozitívna sila pre všetkých ľudí na svete, a že nenecháva miliardy z nich žiť v biede.“ Výrok najvyššieho šéfa OSN K. Annana prednesený ešte na miléniovom summite organizácie v New Yorku bol zároveň tichou nádejou, že opak nie je pravdou. Rovnako ako fakt, že by medzinárodná ustanovizeň nemala zostať závislá od podmienok len niektorých krajín, hoci sa musí reformovať. Za rokovacou plentou už vtedy rezonoval fakt, že USA sú síce najväčšou mocnosťou v celej histórii, ale - ako poznamenal nemenovaný prozápadný ázijský diplomat - „ich drzosť voči OSN nepozná hraníc“. Doteraz boli a sú fakticky najväčším dlžníkom, veď ich dlh presahuje dokonca aj ročný administratívny rozpočet OSN stanovený na 1,1 mld. USD! Hoci nemožno konštatovať, že tým ich rozhodovacie právo ako stáleho člena BR OSN utrpelo, resp., že by sa pozastavilo právo hlasovať vo VZ OSN, keďže hodnota dlhu vždy balansovala nad hranicou stanovenou literou Čl. 19 Charty. Otázka stojí, ako sa má teda OSN reformovať?

Záujmy nadovšetko

Napriek faktu, že podľa Madelaine Albrightovej (keď ešte na stoličke veľvyslankyne USA pri OSN zúrivo bojovala s Annanovým predchodcom Butrusom Butrusom-Ghálím) mal byť súčasný šéf svetovej ustanovizne tým pravým hlásateľom afrických záujmov, stal sa len hlásnou trúbou USA. Nielenže sa netají úzkymi väzbami na Spojené štáty, hnev afrického kontinentu si vyslúžil aj svojou perlou, že ak budú príspevky iného členského štátu OSN tvoriť štvrtinu rozpočtu OSN, ochotne sa bude viac venovať jemu. Jeho slepá poslušnosť výhradám USA k reforme OSN - drastické zníženie počtu administratívy (dnešný počet 8500 pracovníkov sekretariátu je menej, ako má Európska komisia) či rozsiahle rozpočtové škrty (o 100 mil. USD menej ako v roku 1992, pričom je to menej ako má napr. newyorská polícia, hoci - na rozdiel od nej - slúži na rôznych stupňoch šiestim miliardám ľudí vo svete) a prižmúrenie očí nad ambíciami Washingtonu pri presadzovaní rozhodnutí BR OSN však skončili tiež v slepej uličke. Nielenže USA doteraz nesplatili svoj dlh, hoci Kongres svoj záväzok včera odklepol, ale so súhlasom generálneho tajomníka znížili svoj podiel na administratívnom rozpočte z 25 na 22 %. Dokonca v UNDP - rozvojovom programe OSN, kde pretlačili vlastného (britského) kandidáta, znížili príspevok o polovicu, teda platia menej ako napr. Holandsko. A to v čase, keď vďaka bezprecedentnej prosperite dosiahli USA až 27-percentný podiel na celosvetovom bohatstve.

Potreba zmeny

Globálne výzvy si vyžadujú globálnu odpoveď, tvrdí Annan. Je zrejmé, že nemožno upierať zásluhy OSN. Či už ide o boj proti organizovanému zločinu, zabráneniu šírenia konfliktov a nevraživosti, či o podporu ochrany životného prostredia a primeranej a bezpečnej globalizácii alebo o boj proti otvárajúcim sa nožniciam bohatstva, ktoré odstrihujú do priepasti najchudobnejšie časti sveta, a o boj proti aids. Volanie po reforme OSN, ak má končiť len pri znížení príspevkového systému krajín na chod jej inštitúcií, však nie je ani trochu správne. Skostnatenosť organizácie odstráni predovšetkým reforma jej inštitúcií, modernizácia mierových síl a posilnenie inštitútov vo všetkých spomenutých oblastiach aktivít OSN. Pretože OSN dnes spĺňa skôr globalizované západné hodnoty ako hodnoty celosvetové. Veď sa zabúda na fakt, že pri svojom vzniku prijímala ústavu (Chartu OSN) len štvrtina terajšieho členstva, väčšinou bez rozvojových krajín, ktoré dnes tvoria takmer dve tretiny členskej základne. Centrom OSN boli víťazné mocnosti spojené víťazstvom vo vojne, nie v mieri. Práve preto sa ustanovilo právo veta, ktoré síce zabraňuje realizáciu mnohých, horúco šitých akcií, na druhej strane však ide väčšinou o akcie, ktoré sú v rozpore so záujmami určitých veľmocí. Nedávna vojna v Kosove bola dôvodom na krízu vo vnútri BR OSN, keď veto Číny a Ruska podľa USA „vraj brzdilo“ schvaľovací proces. Lenže v roku 1997 to boli práve USA, ktoré tvrdo zavetovali požiadavku 120 rozvojových štátov z Hnutia nezúčastnených, požadujúcich zrušenie výsostného práva piatich rovnejších členov OSN.

Reformný postoj vo vnútri BR OSN, ktorá nesie hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, tak brzdia ďalšie mocenské ambície. Zoberme bokom opodstatnenosť rozširovania klubu stálych členov, pretože podľa druhého bodu Charty, ktorá hovorí o potrebe rozvíjať vzťahy medzi národmi založené na úcte k rovnosti, sa tým naráža na rozpor existencie rovných a rovnejších. Na druhej strane, ako sme spomenuli, jej zloženie neodráža vplyv jednotlivých krajín a ani regionálnych záujmov. Francúzsko, Rusko, Veľká Británia a USA sú tam ako reprezentanti víťazných mocností, Čína ako najľudnatejšia krajina. Dnes ani tento výber zástupcov tzv. Severu nezodpovedá ich vplyvu. Nemecko ako porazený štát z 2. svetovej vojny nemôže vyvíjať aktivity vo vojenskej oblasti, avšak po USA a Japonsku je na treťom mieste v HDP a so svojimi 82 mil. obyvateľmi predstavuje na starom kontinente nielen ekonomickú, ale aj politickú dominantu. Obdobne to platí aj v prípade Japonska. No stoličku rovnejších by museli získať aj zástupcovia Juhu - Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky. Diskusia bude prešľapovať namieste dovtedy, kým sa neujasní menoslov, a najmä právo veta.

Skutočne mierové?

Keďže OSN prezentuje názory členov, v akciách zlyháva vždy, keď zlyhajú členovia pre neschopnosť dohodnúť sa. Je mylné reformovať OSN tým smerom, že by sa modré prilby mali postaviť na „správnu stranu“, ako to prezentuje bruselské sídlo NATO, či „odpratať z poľa, ak je tam iný aktér“, ako to v prípade Kosova neuveriteľne uviedol Annan. Modré prilby sú na základe Charty (ktorá sa nesmie meniť precedensmi, ale len medzištátnou konferenciu) vždy mierovými jednotkami, ktoré majú obe bojujúce strany „dotlačiť“ k mieru. Ako nestranné sa nesmú miešať do konfliktov, kde bojujúcimi stranami sú partizánske či militantné jednotky (teda nie vládne), ako to bolo v Libanone či v Bosne. K použitiu ozbrojených jednotiek (podľa bodu VII.) však až na jeden prípad doteraz nikdy nedošlo. Išlo len o neadekvátne skrývanie sa za iné oblastné skupiny (NATO) a ich vypožičiavanie si autority OSN (NATO v Iraku, Bosne a Kosove či Austrália vo Východnom Timore), resp. v prípade potreby aj hodenie na ňu zodpovednosti za fiasko, ako v prípade Somálska v roku 1994. Je zrejmé, že NATO nemôže nahradiť OSN vo vojenských zložkách, pretože podľa Charty je len oblastnou dohodou (teda nie celosvetovou organizáciou), avšak ani modré prilby nesmú byť armádou nováčikov, ktorých tam členské štáty posielajú nepripravených, aby sa niečomu podučili. Hocako, OSN musí aj naďalej presadzovať medzinárodné právo - „vojenská intervencia na obranu ľudských práv bez splnomocnenia OSN môže byť posudzovaná len ako tragédia“ (Annan).

Slávka Blazseková