„Ihla“, ktorá zničí tank

Podrobnosti o účinkoch munície s ochudobneným uránom

Vo vojne treba počítať so stratami, ale musia byť aj zbytočné obete? Lenže vojny minulé alebo aj tie, ktoré ešte len prídu, žiaľ, priniesli a prinesú aj takéto tragédie. „Balkánsky syndróm“ svojou podstatou tiež podľa mnohých stelesňuje obete, ktoré nemuseli byť. Podľa toho, či ide o postihnutých, pozostalých alebo nimi označovaných pôvodcov svojho utrpenia, každý z nich príčinu následného postihnutia civilov a vojakov vysvetľuje po svojom. Spravidla sa zjednodušene polemizuje len o radiácii použitej munície a jej úlomkoch a málo sa hovorí o následkoch po výbuchoch striel s ochudobneným uránom (OU). Niekoľko európskych vlád v poslednom čase požiadalo o podrobnosti o účinkoch použitia ochudobneného uránu. Uvedieme teda niekoľko faktov o strelách obsahujúcich túto zložku a o jej účinkoch.

Takýto urán sa začal využívať vo vojenskom priemysle v 90. rokoch minulého storočia na výrobu pancierov a munície určenej na ničenie ťažkej vojenskej techniky - obrnených vozidiel a tankov. Použitie munície obsahujúcej OU prináša nebezpečenstvo expozície všetkých účastníkov konfliktu, predovšetkým cestou inhalácie a nie až tak bezprostredným kontaktom s takouto muníciou. Takéto náboje sú v počte neraz desiatok kusov umiestnené v tankoch a doteraz sa nehovorilo, že by z dôvodu ožiarenia zdravotne utrpeli osádky bojových vozidiel. Projektily sú totiž tienené, ale to neobstojí ako argument, že tieto zbrane nemôžu vyvolať druhotné následky. Urán je nebezpečný najmä svojou toxicitou. Nárazom takejto strely v správnom uhle do panciera vzniká obrovská teplota a nepredstaviteľný tlak, pri ktorom vznikajú viaceré oxidy uránu. Posádka zasiahnutého obrneného vozidla, nech by mala akýkoľvek hrubý štít, je stratená, ale vzniknuté plyny môžu následne ohroziť aj osoby, ktoré sa pohybovali v priestore bojiska a prežili. Zbraňové systémy obsahujúce OU sa vyvíjajú a vyrábajú vo viacerých štátoch. Urán je ťažký kov, ktorý je aj v horninách, pôdach, vo vzduchu, vode aj v potravinách. V obohatenej forme môže byť palivom pre jadrové elektrárne, ako aj v jadrových zbraniach. Ochudobnený urán je vedľajší produkt prípravy obohateného. Ochudobnený sa používa aj na výrobu vrtných zariadení, v letectve, pri výskume vesmíru i v lekárstve. Chemická toxicita je preto podľa pracovníkov Katedry toxikológie Vojenskej akadémie J. E. Purkyňe v Hradci Králové pravdepodobne významnejším faktorom pri posudzovaní rizika plynúceho z používania uránových striel, ako samotná ich radiácia, ktorú tiež nemožno podceniť. V centre pozornosti sú podľa tamojších odborníkov predovšetkým oxidy uránu vznikajúce pri výbuchu takejto munície. Ide o zlúčeniny U308, UO2 a UO3. Až 70 % uránu pri explózii strely, hoci nejde o klasickú explóziu, ale zjednodušene povedané kontakt kovu s kovom, sa premení na aerosóly obsahujúce práve tieto oxidy, ktoré môže človek vdýchnuť, ak je blízko inkriminovaného miesta. V organizme oxidy uránu metabolizujú na uranylový kationt.

Najdramatickejšie poruchy zdravia v dôsledku expozície uránom sú podľa odborníkov z uvedenej katedry spojené s ľadvinami. Uránom vyvolané poškodenia ľadvín boli spozorované už pred mnohými rokmi u ľudí, ktorým podávali ako homeopatický liek pri cukrovke soli uránu. Poškodenie tohto orgánu sa spozorovalo aj u ľudí, ktorí veľa rokov pili kontaminovanú vodu. Prevencia intoxikácie uránom je založená na rovnakom princípe ako pri ostatných ťažkých kovoch. Najvhodnejším prípravkom je pravdepodobne dvojsodná soľ kyseliny 4,5-dihydroxybenzen-1,3-disulfonovej. Z hľadiska ohrozenia radiáciou sa za prípustnú koncentráciu uránu vo vzduchu považuje 100 mikrogramov na kubický meter a z hľadiska chemickej kontaminácie 250 mikrogramov. Pri výbuchu munície ide však o iné hodnoty, čo sa týka množstva aj času inhalácie. Ako ukázali experimenty na myšiach, akútnu intoxikáciu uránom možno liečiť podávaním napríklad kyseliny gallovej.

Ako nám povedal plukovník Jozef Šimo z Ministerstva obrany SR, podľa základnej charakteristiky striel z ochudobneného uránu, je ich rádioaktivita o 40 % nižšia ako z prírodného uránu. Strely vyžarujú alfa, beta a gama častice, hustota ich materiálu je 2,5-krát vyššia ako ocele a 1,7-krát vyššia ako olova. Projektily podkalibernej munície (nábojov) napríklad pre kanóny tankov majú priemer iba 25 až 30 milimetrov a sú 300 až 400 mm dlhé (priemer hlavní tankov je 120 mm), takže ide o malé „ihlany“, ktoré však svojou rýchlosťou a tvrdosťou dokážu prebiť panciere a uránové projektily bez ohľadu na ich hrúbku. „Účinnosť takejto munície spočíva v jej kumulatívnom pôsobení do jedného bodu, teda tak, že malý, ale veľmi ťažký projektil pôsobí na pancier obrovskou kinetickou, a teda tlakovou aj tepelnou energiou, pričom sa odparí. Strela pancier prepáli tak, že sú v ňom dierky veľké len napríklad ako prst. Cez ne prenikne do priestoru pancierového vozidla obrovský tlak a teplo, ktoré všetko zničia, neraz vytrhnú aj tankovú vežu, všetko horľavé sa vznieti, takže osádka nemá šancu,“ hovorí. Moderné strely prerazia až 50-centimetrový pancier, ale takýto hrubý nie je na žiadnom tanku, lebo by sa pre veľkú hmotnosť nemohol pohybovať. Po zásahu vybuchuje v bojovom vozidle munícia, nádrže s pohonnými látkami, oleje a pod. Zasiahnutý tank exploduje, akoby bol odpálený nejakou bombou. Rýchlosť takto účinného malého projektilu vystreleného z tanku podkalibernou muníciou je 1000 až 1700 metrov za sekundu. Na porovnanie - rýchlosť strely vypálenej zo samopalu vzor 58, ktorý je česko-slovenskou verziou kalašnikova, je polovičná. Viaceré typy tankov niektorých armád vo svete majú ochudobneným uránom vystužený aj pancier, ktorý je odolnejší proti strelám protivníka. Na základe niektorých poznatkov z vojny v Perzskom zálive, americké tanky bolo veľmi ťažké zneškodniť, lebo strely z tankov typu T 72 im pancier neprerazili, pričom americké s podkalibernou uránovou muníciou dokázali vyhrať aj súboj jeden proti trom. Okrem tankovej munície sa náboje s ochudobneným uránom používajú aj pri streľbe z lietadlových kanónov, diel a podobne.

Otázkou je, čo by sa stalo, keby proti sebe bojovali tanky s pancierom obsahujúcim ochudobnený urán a zasahovali by sa uránovými strelami, pričom v zásobníkoch by mali desiatky kusov takejto munície. Išlo by o nukleárnu vojnu vedenú konvenčnými zbraňami? Odpoveď na túto otázku možno existuje iba v niektorých prísne strážených trezoroch. Podkalibernú muníciu používajú aj naše tankové útvary, projektily však nie sú z ochudobneného uránu. Pre zaujímavosť sme sa spýtali plk. Šimu na cenu jedného náboja. Dozvedeli sme sa, že priemerný mesačný plat nášho občana by nestačil na vystrelenie čo len jediného. Ten totiž pre naše tanky stojí asi o tretinu viac.

Vladimír Turanský