|
|||||||||||||||||
Piatok 12.Januára 2001 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Hlavybolenie G. SchröderaOchudobnený urán, šialené kravy a útok Nemecký spolkový kancelár Gerhard Schröder má už od začiatku roku bohatú pracovnú zahraničnopolitickú agendu - rokovanie so švédskym premiérom Göranom Perssonom, návšteva Moskvy a rokovania s Vladimirom Putinom - avšak, ešte viac práce má doma. Akoby naschvál sa všetky problémy nakopili naraz a kancelár musí rozmotávať problém za problémom, pričom žiadny z nich nie je v rovine akútnosti, ale skôr chronickosti. Európska tlač, citlivá na všetko to, čo sa udeje v Nemecku, ktoré má tendenciu byť motorom európskej integrácie rýchlo spočítala, že Schröderov kabinet červeno-zelenej vládnej koalície od svojho vzniku v roku 1998 zaznamenal sériu obmien. Ministri sa tam menia ako na bežiacom páse. Traja z vlády odišli v roku 1999, dvaja opustili kabinet vlani a pred niekoľkými dňami odstúpili dvaja iní ministri, pričom ďalším trom sa pod tlakom verejnosti a médií taktiež trasú ministerské stoličky. Zo siedmich odídených ministrov pritom iba tri odchody majú nálepku neproblémové. V júli 1999 minister v úrade kancelára Bodo Hombach sa stal koordinátorom EÚ pre Pakt stability na Balkáne, v septembri toho istého roku minister dopravy Franz Müntefering uprednostnil radšej post generálneho tajomníka Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) a v novembri 2000 minister kultúry Michael Naumann ako ministerskú, radšej preferoval kariéru novinára v týždenníku Die Zeit. Ostatné rezignácie už majú politický podtón. Veľkú vlnu prekvapenia vyvolala v marci 1999 demisia ministra financií Oskara Lafontainea. Nepohodol sa so Schröderom o daňovej politike a vraj nezapadol do vládneho tímu. Vo funkcii ho nahradil Hans Eichel. Ten istý Eichel, ktorý teraz čelí sústrednej paľbe kritiky médií pre údajné štátne lety zadarmo. V novembri 2000 doministroval šéf spolkového rezortu dopravy po tom, čom vypukla finančná aféra okolo futbalového klubu 1. FC Saarbrücken. Posledné dve ministerské demisie - ministerky zdravotníctva Andrey Fischerovej a ministra poľnohospodárstva Karla-Heinza Funkeho sú ešte čerstvé. Môžu za ne kravy. Epidémia choroby šialených kráv (BSE) už dlhší čas máta Európu, kým však ostatné národy, a najmä Francúzi a Briti, takmer hystericky hľadali protiopatrenia na túto chorobu a snažili sa minimalizovať riziko následkov, Nemecko akoby zaspalo. Taliansky denník La Repubblica škodoradostne uviedol, že Nemeckom, ktoré doteraz verilo, že je proti tejto nákaze imúnne, zrazu otriasa škandál, ktorý ohrozuje existenciu samotnej vlády. V Nemecku sa o BSE začalo vypuklejšie hovoriť pred šiestimi týždňami. Za ten čas sa verejná mienka dosť zradikalizovala a odmietala tvrdenia ministrov zdravotníctva a poľnohospodárstva, že je všetko v poriadku. Rozbúrené hladiny sa snažil utíšiť sám kancelár Schröder, keď sa vo svojom novoročnom prejave oboch ministrov za spôsob riešenia krízy okolo BSE zastal. Chyba, lebo po testoch na nemeckom dobytku bolo zistených už desať pozitívnych prípadov ochorenia, tri ďalšie možné, a tak obaja ministri v utorok tento týždeň po búrlivej rozprave v parlamente oznámili svoju demisiu. Fischerová to vysvetlila dosť lakonicky, ale pravdivo: Musím povedať, že dôvera Nemcov v schopnosť vlády vyriešiť túto krízu bola otrasená. A otrasený je aj Schröder. Aj vďaka ďalším kauzám, ktoré vrhli tieň na členov jeho vlády. Reč je o ministrovi obrany Rudolfovi Scharpingovi a šéfovi diplomacie Joschkovi Fischerovi. Scharping čelí kritike kvôli uránovej munícii vojsk NATO používanej počas operácií na Balkáne, kde slúžili aj nemeckí vojaci, ktorí však neboli podrobení následným lekárskym testom, a tak vzniká podozrenie, že mnohí z nich mohli byť nechtiac kontaminovaní. Kým však uránová fóbia straší väčšinu Európy, kauza bývalého politického radikála Fischera je vyslovene domácou záležitosťou. Po rokoch vyšlo najavo, že terajší spolkový minister zahraničných vecí, obraňujúci mier, demokraciu a poriadok v Európe, vo svojich mladších rokoch sa ako člen militantnej frankfurtskej skupiny Sponti zúčastňoval násilných akcií. Pri jednej z nich bol v roku 1976 kokteilom Molotov zmrzačený policajt Rainer Marx. Fischer síce priznáva chyby svojej mladosti, avšak tvrdí, že on osobne sa nikdy takých brutálnych foriem násilia nezúčastnil. Protirečí tomu fotografia v časopise Stern, na ktorej je údajne zachytený ľavicový aktivista Joschka Fischer v helme ako s kumpánmi mláti policajta. Táto kauza bude mať ešte zrejme svoju dohru a ktovie čo všetko ešte odhalia investigatívni novinári a aké to bude mať pre Fischera a jeho šéfa Schrödera finálne dôsledky. Iaromír Novák |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. |