Vzdelanostná spoločnosť

Komentuje Eleonóra Bujačková

Cieľ vybudovať vzdelanostnú spoločnosť je sympatický už tým, že predstavuje pozitívnu víziu v čase, keď sa politika všetkých vízií programovo zrieka a namiesto nich ponúka iba bľabotanie o prosperite, ktorá pred nami večne uhýba ako hlávka šalátu pred hlavou osla. Sympatické slová o vzdelanostnej spoločnosti však vyzerajú tak trochu nereálne vždy začiatkom septembra, keď sa na pracovné úrady hlásia desaťtisíce čerstvých stredoškolákov a vysokoškolákov. Na prvý pohľad to vyzerá, že hlavný problém je iba v požiadavkách zamestnávateľov, ktorí dávajú prednosť ľuďom s praxou. O niečo hlbšia analýza by poukázala na nevyváženosť zloženia nových absolventov, z ktorých veľkú časť tvoria ľudia, ktorí by chceli niekoho riadiť, zastupovať a spravovať, zatiaľ čo je zúfalý nedostatok tých, ktorí by boli ochotní aj niečo nové vytvárať.

Skutočný problém ide však ešte oveľa hlbšie a nemožno si myslieť, že všetko sa prosto vyrieši tým, že zmeníme štruktúru absolventov škôl a čerstvým absolventom štát prispeje v prvých rokoch ich praxe na mzdy. V krajinách, ktoré považujme za vyspelé, rastie nezamestnanosť stredoškolákov a vysokoškolákov už od začiatku osemdesiatych rokov a ich podiel medzi nezamestnanými stále narastá. Bude teda zrejme potrebné poopraviť niektoré ilúzie o samotnej povahe vzdelanostnej spoločnosti. Je isto správne, aby maximálny počet ľudí dostal šancu získať čo najvyššie vzdelanie a aby sa v priebehu života mohol ďalej rekvalifikovať. Treba sa však pripraviť na to, že so zvýšením ponuky dôjde k inflácii vzdelania. O pracovné miesta, kde by pokojne stačila maturita, budú zvádzať boj uchádzači s doktorátom. Bude treba čoraz vyššie stupne kvalifikácie, aby mal človek šancu získať aspoň akési uplatnenie. Iba vysokoškolský diplom či dokonca iba maturita bude znamenať čoraz menej. Idea vzdelanostnej spoločnosti môže teda po sociálnej stránke viesť k tomu, že o maximálne vzdelanie sa budeme usilovať nie azda preto, že by zabezpečovalo slušnú kariéru, ale preto, aby príliš neklesla šanca získať i relatívne menej kvalifikovanú prácu. Z hľadiska stredoškolákov a vysokoškolákov to bude znamenať pripravovať sa čoraz dlhšie, náročnejšie a s väčšími finančnými obeťami na obsadenie pozícií, ktoré v generácii ich otcov bolo možné získať s úsilím výrazne menším.

Vzdelanie má, samozrejme, hodnotu samo osebe. Aspoň vtedy, ak je chápané ako nástroj osobnostnej kultivácie, nie iba ako niečo, čo je potrebné formálne vykázať, ak chceme „vyfúknuť“ druhým nešťastníkom jednu z mála príležitostí na trhu práce. Pokiaľ by vzdelanostná spoločnosť degenerovala do tejto podoby, stalo by sa z hesla osobného rastu to isté, čo sa skrýva po heslom rastu ekonomického. Slovo rast by stratilo celý svoj optimizmus a stalo by sa iba eufemizmom pre zúfalý útek pred čoraz naliehavejšou hrozbou stagnácie, bankrotu a úpadku. Rast by potom znamenal toľko, ako nejako prežiť. Bolo by skutočnou kultúrnou pohromou, pokiaľ by vízia vzdelanostnej spoločnosti chcela naznačiť práve iba toto.