Naivní alebo iba populisti?

Komentuje Peter Višváder

Mimoriadne valné zhromaždenie Odborového zväzu Kovo ničím neprekvapilo. Odborári nezostali nič dlžní povesti radikálov bez ekonomického základu. Požadujú zvýšenie miezd zo strany zamestnávateľov, čo by bolo možno v poriadku, keďže obhajoba záujmov pracujúcich je ich základné poslanie. Lenže argumenty, ktorými svoje požiadavky zdôvodňujú, visia na tenkej nitke. Vraj ak podnikateľ dokáže pokryť iné náklady, musí mať aj na to, aby zamestnancom zvyšoval mzdy. Inak vyzývajú na štrajky. Pritom štrajky sú to posledné, čo našej ekonomike pomôže. Postoj odborárov je naivný, najmä, keď si uvedomíme, že mnohí podnikatelia hoci aj pred daňovým úradom musia uprednostniť zabezpečenie výrobných dodávok. To znamená materiálu a energií. Práve ich cena minulý rok dvakrát výrazne vzrástla a väčšina podnikov, v záujme zachovania konkurencieschopnosti, ju nemohla preniesť v plnej výške do cien svojich výrobkov. To isté sa stane už o niekoľko dní, od februára tohto roka, keď zvýšenie regulovaných cien môžeme považovať za dramatické. Okrem toho minulý rok išli hore ceny pohonných látok a vynechať nemôžeme ani rast odvodov do poisťovní. Jedným slovom, ak toto všetko podnikateľ zaplatí, odborári žiadajú, aby platil aj vyššie mzdy. Problém je však v tom, že odborári vznášajú túto požiadavku celoplošne. No podniky predsa treba rozlišovať. Niektoré si to môžu dovoliť, iné nie.

O tom, že máme lacnú pracovnú silu, niet pochýb. Najmä v súvislosti z našej strany chceným vstupom do EÚ a potrebe prispôsobovať sa jej legislatíve je nevyhnutné, aby naše výrobky neboli konkurencieschopné iba alebo aj vďaka lacnej pracovnej sile. Lenže, tak ako možno vláde vyčítať uvoľňovanie regulovaných cien vo všetkých skokoch, to isté sa vzťahuje na odbory a mzdy zamestnancov. Rast miezd nemožno všade požadovať v období, keď podniky čelia rastu nákladov, pričom veľké rezervy vo vnútornej organizácii vyčerpali minulý rok. Výroba sa síce stále oživuje, export rastie, ale pomalší vývoj v tejto oblasti nestačí dobiehať spomínaný rast nákladov a vyžaduje si istý čas. Okrem toho chyba, že na Slovensku je lacná pracovná sila, padá aj na odbory a jej funkcionárov z uplynulého desaťročia. Vlak im ušiel práve na začiatku 90. rokov, keď súhlasili prakticky s každým a so všetkým. Aj preto si musia uvedomiť, že dobehnúť zameškané sa nedá zo dňa na deň, a pritom nemôžu zodpovednosť prenášať len na iných a tváriť sa, akoby prišli na Slovensko len včera.