Komu „ostrovidky“ ?

Peter Kasalovský

Aj v minulom režime boli situácie, keď zlodejíček dostal trest odňatia slobody na tri-štyri roky, ale ten, kto kradol vo veľkom - v státisícoch a miliónoch - nemal predstavu o vybavení väzenských ciel.

V porovnaní s dneškom bolo málo tých, ktorí čosi väčšie spáchali a mohli pokojne spať. Hrozilo im, že na nich niekto v pozadí ukáže prstom, trebárs aj zo závisti, a bude rebríčkom ku kariére.

Uplácalo sa aj vtedy. Zdola až hore, ale v móde bol systém: „ty mne, ja tebe“ plus fľaša značkovej pijatiky. Slováci sa navzájom poznali, a každý predsa niekoho poznal, aby inému pomohol.

Boli sme spoločnosťou konkrétnych nedostatkov, ktoré sa získavali službičkami, pozornosťami a úplatkami v desaťtisícoch. Dodnes sme takou spoločnosťou, pričom platíme viac za vysokú odbornosť.

Aj vtedy bola väčšina občanov čestných, ale potrestanie hospodárskej kriminality nevnímali ako gilotínu totality. Ako všade inde na svete, na zločincov chránených politicky bolo treba viac ako dosť čestnosti.

Keď išlo o ľudí zhora, tak tresty boli zväčša mierne a neraz v podobe pádu dole. Prísne sa dbalo o to, aby sa k nim lapajúci lapaji správali akoby k ohrozeným druhom, pretože sa pozície mohli razom vymeniť.

Dnes je to tiež tak, ale v mnohom sme sa za tých jedenásť rokov od zmeny režimu zdokonalili. Väčšina občanov je k sebe solidárna a bez zmeny v tomto smere. Časť je takých, že aj šakali by im závideli.

Dokážu zlikvidovať životaschopné, aby si z neho uchmatli zopár kostičiek, t. j. niekoľko miliónov pre seba samých. Zaujímavé zvyšky zbierajú bielogolierové mafie a domáce podsvetie obhryzky.

Kde niet žalobcu, tam niet sudcu... Iba zopár bláznov sa vzrušuje tým, že zločiny proti republike a jej majetku boli, sú a budú páchané beztrestne. S pomocou strachu, hrozieb a korupcie sa to potvrdzuje.

Jedni sú vďaka svojej zlodejčine a vytrvalej kriminalite vyvolenými a 80 percent občanov sa za svoju čestnosť, slušnosť a „mlčanlivosť“ nechtiac odsudzuje do pozície padnutých hlavou na betón.

Vymáhateľnosť práva sa nezlepší, pretože terajší stav vyhovuje niektorým lobistickým skupinám. Dobyť sa k spravodlivosti, to musí byť podľa nich výsada, a nie právo tých ostatných občanov.

Tí na vrcholoch politickej a úradníckej moci, konkrétni členovia vlád, poslanci a zodpovední úradníci sú najchorejšími, keď majú počuť, vidieť a konať vo veci, ktorá ochudobňuje štát, teda všetkých.

Ibaže sú zodpovední. Aj medzi nimi sú takí, ktorí majú pamäť a cit pre to, čo je správne a čo chrapúnstvo. Viackrát som sa presvedčil, že takí sú, ale vyčkávajú na zhodu okolností a svoju príležitosť.

Či vari meditujú o tom, ako sformulovať zákon, aby orgány činné v trestnom konaní museli uzavrieť prípad do roka-dvoch právoplatným rozsudkom? Je to neželané či nereálne, alebo priam nemožné...?

V tom našom chlieve, ktorý je inak v každom hospodárstve, je už taký neporiadok, že sme napáchnutí všetci. A tí, ktorí sú zaň zodpovední, majú vždy dosť výhovoriek, prečo sa „to“ nedá, a naháňajú tiene.

Ak chceme štandardný chliev, tak si ho všade kontrolujme a za nenáležitý stav vyvodzujme sankcie. Ten dnešný demoralizuje a spomaľuje transformáciu. Aj preto, že „čističi zo zákona“ sú pomalí.

Aj by som vyzval hlohoveckú Slovakofarmu, aby im začala podávať povinne „ostrovidky“. Na začiatok by predsa stačilo, že by lepšie videli a možno by v chlieve prestali vidieť takmer rajskú záhradu...