Kim Čog-il tajne v Číne

Severokórejská cesta pomalých krokov

Severokórejský líder Kim Čong-il nedosahuje štátnickú veľkosť a charizmu svojho otca Kim Ir-sena, avšak aj časy sú dnes iné. Ktovieako by sa správal sám veľký Kim Ir-sen, keby žil v dnešných časoch. V časoch bez ideologických spojencov, keď sa Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR) spolu s Vietnamom a Kubou považuje za poslednú baštu konzervatívneho komunizmu. Veď dokonca už aj Čína popustila opraty a bratríčkuje sa s kapitalizmom. V časoch, keď svetová ekonomika pomaly, ale isto nahlodáva posledné izolované ostrovy autoritárskych červených režimov. Kuba sa svetovej ekonomike neotvára, lebo jej to vďaka hospodárskemu embargu a sankciám nedovolia USA. Vietnam si síce udržal vládu jednej strany, ale práve prehadzuje výhybku na trhové hospodárstvo. Jedine KĽDR akoby zaryto čelila prúdu času a zmenám. Akoby... Lebo aj tu sa v posledných rokoch veci badateľne menia.

Minulý rok bol pre Kórejský polostrov doslova prelomový. V júni sa uskutočnila historická návšteva medzi prezidentmi oboch Kóreí Kim Čong-ilom a Kim Te-džungom (tzv. stretnutie dvoch Kimov) a rozdeleným rodinám bolo po 50 rokoch dovolené sa stretnúť. Dve strany rozdeleného ostrova sa dokonca dohodli na zostavení spoločného olympijského tímu na OH v Sydney. Nevídané. Tomu všetkému však vlani v máji predchádzala utajovaná trojdňová návšteva Kim Čong-ila v Číne. Peking ju priznal až dodatočne. A ani nie po roku sa situácia opakuje. Juhokórejský denník Džung-ang ilbo včera priniesol prekvapujúcu správu, že Kim Čong-il je od pondelka opäť v Číne. Pekinská vláda informácie nepotvrdila, ale ani nevyvrátila. Šéf KĽDR údajne nie je v Pekingu (zatiaľ), ale bolo potvrdené, že jeho špeciálny vlak v pondelok prešiel pohraničným mestom Ta-tung. Kim Čong-il by mal v Číne stráviť údajne celý týždeň a mal by sa stretnúť tak s prezidentom Ťiuang Ce-minom, ako aj premiérom Ču Žung-ťim. Juhokórejskí analytici vo svojich prvých reakciách na túto udalosť uviedli, že zrejme ide o pokus KĽDR otvoriť svetu svoju štátom riadenú zbedačenú ekonomiku.

Čosi pravdy na tom bude. Po rokoch neúrody, sucha a povodní sa KĽDR stalo synonymom pre hladomor. A zrejme už aj pchjongjanský režim pochopil, že biedu sa večne ututlávať nedá a okrem toho treba rátať aj s prejavmi rastúcej občianskej nespokojnosti. Orientácia na Čínu je pritom prirodzená. Peking je tradičným ideologickým spojencom KĽDR, teda oveľa prijateľnejší ako kapitalistická Kórejská republika či neďaleké Japonsko, aj ako bývalý spojenec Rusko, ktoré svojimi ekonomickými reformami svet viac sklamalo ako presvedčilo. Čínsky postupný model reforiem „zhora dole“ okrem toho už roky dokazuje svoju úspešnosť a efektivitu. Model hodný nasledovania. „Čínska barla“ ekonomického oživovania je možno dlhšou (krok za krokom), ale o to istejšou cestou pre Pchjongjang. Predsa len, komunistické myslenie je až príliš hlboko zakorenené v myslení a správaní národa, aby sa krajina vybrala cestou rýchlych šokových ekonomických a spoločenských reforiem, ktoré by rozvrátili domáce špecifiká. Veď donedávna ešte severokórejské úrady pred celým svetom obraňovali ideu čučche - svojpomocného a sebestačného hospodárenia. Pre KĽDR naozaj platí, že pomaly ďalej zájdeš.

Táto návšteva (budú aj po nej ďalšie historické udalosti?) opäť potvrdzuje skutočnosť, že Kim Čong-il je pragmatickejším štátnikom, než za akého ho donedávna medzinárodná verejnosť pokladala. Vyrastal v tieni svojho otca a po jeho smrti, počas trojročného štátneho smútku, bol pre svet veľkou neznámou. Kolovali fámy, že je alkoholik, psychicky labilný a neschopný vládnuť. Dokázal však uvoľniť napätie s Kórejskou republikou, vlani sa stretol s americkou šéfkou diplomacie Madelaine Albrightovou, nedávno rokoval s ruským prezidentom Vladimirom Putinom a dokázal presvedčiť západnú Európu, že KĽDR búra hradby nedôvery voči okolitému svetu. Nakoniec, práve včera KĽDR nadviazala diplomatické styky s Holandskom a doteraz už normalizovala vzťahy aj s Talianskom, so Španielskom, s Veľkou Britániou a Austráliou.

Iaromír Novák