Nie papier, ale politika

Komentuje Peter Višváder

Minulý rok mal byť rokom privatizácie. Bola to vládna priorita, veď kabinet Mikuláša Dzurindu si už pri svojom nástupe dal do vienka skončiť predaj štátnych podnikov, ktorý vyvolal doteraz na Slovensku veľa zla. No napriek tomu, že vláda svoju filozofiu, čo je štátne sa nedá efektívne riadiť, povýšila na jeden z najdôležitejších bodov svojho pôsobenia, v súčasnosti prostredníctvom svojej rezortnej ministerky priznáva, že onen rok privatizácie bude pokračovať aj v nasledujúcich mesiacoch. Bežní občania, ktorí majú na privatizáciu rôzne, väčšinou negatívne názory, sa môžu len čudovať, že pri takej priorite, akou nesporne predaj a prevod štátneho majetku na iné osoby je, na ospravedlnenie meškania sa objavujú argumenty typu: nedostatočná príprava projektov, slabé argumenty na ich podporu, potrebné dodatočné zásahy do projektov, zdĺhavý proces schvaľovania, málo kancelárskych pomôcok na rezortnom ministerstve či nevôľa niektorých úradníkov plniť harmonogram stanovený vládou...

A už by hádam aj stačilo. Na všetky uvedené problémy je pritom ľahký liek. Kvalitnejšia príprava projektov sa dala na rezortných ministerstvách zabezpečiť účasťou pracovníkov rezortu privatizácie v prípravných komisiách, o nedostatku kancelárskych pomôcok vari už hádam ani netreba hovoriť. Trápnosť týchto výhovoriek sústreďuje pozornosť inam. Do politickej roviny, koaličnej rady a jej zákulisia. V neujasnenosti koncepcie, straníckych a osobných či skupinových záujmoch a rozporoch, ale aj v neochote či neschopnosti dohodnúť sa spočívajú problémy a dôvody, prečo privatizácia mešká. V tomto smere sa súčasná vláda nelíši od predchádzajúcej, hoci ju za to kritizovala. A to ešte nik z ministrov, ani premiér nepresvedčil verejnosť, v mene ktorej sa to všetko akože robí, o tom, že cesta predaja všetkého štátneho, ktorou sa vydala, je správna alebo aspoň najrozumnejšia. Ale vlastne sa o to ani nik nesnažil. Rovnako vláda nepreukázala ani trochu záujmu vypočuť a prípadne umožniť privatizovať niektoré strategické podniky, teda ich časti domácim investorom – napríklad Slovenskú sporiteľňu, Slovenskú poisťovňu, hoci seriózny záujem tu bol a je. Ako sa teda ukazuje, nie nedostatok hárkového papiera či neschopnosť pripraviť kvalitný projekt, ale politika a jej zákulisné machinácie, snaha zainteresovaných zbohatnúť, to sú pravé príčiny, prečo privatizácia mešká a prečo sa pri strategických podnikoch so snahou o získanie investorov upeirame zbožne iba smerom do zahraničia.