Kto sa zabáva, nehnevá

Za čo je humor na obrazovke v našich životoch náhradou? Má byť „bavič“ taký hlúpy ako divák, alebo divák taký hlúpy ako „bavič?“ Kde sa končí umenie a začína sa brak?

Denne spravodajstvo a zábavné programy – to sú dnes u nás zrejme najsledovanejšie televízne relácie. Žiadny spôsob, ako diváka prikovať k tej „našej“ zábave, sa neodmieta, aj keby to malo stáť hoci i vlastnú dôstojnosť.

V pochmúrnej vízii Georga Orwella 1984 (z roku 1949) predstavuje televízna obrazovka večne dozerajúce oko i prostriedok manipulácie s človekom a stáva sa tak symbolom života v neslobodnom svete. V skutočnosti je možné aj v tej najkrutejšej totalite televízor kedykoľvek vypnúť, otázkou však je, či nemáme Orwellovu predstavu chápať hlbšie, v rozmeroch presahujúcich hranice politických systémov. Ako podobenstvo o nahradení autentického bytia jeho simuláciou, o človeku manipulovanom i vtedy – a práve vtedy – keď chce sám do veci vstupovať a vtláčať televízii svoju tvár. Vtedy, keď sa napríklad zabáva.

Tak je totiž väčšina dnešnej televíznej zábavy konštruovaná: divák má mať dojem, že je jej priamym účastníkom, že ju spoluvytvára. Pritom úlohu spoluaktéra buď deleguje na divákov priamo na mieste - a tí zase naraz na jedného či niekoľko zo svojho stredu, ktorí naozaj vystúpia až na pódium -, alebo sa zúčastní sám, a to tak, že sa vopred prihlási, prejde nejakým predvýberom, odpovie správne na divácku otázku, zúčastní sa telefonického hlasovania a pod. Východiskovým predpokladom tu je, že vznikom obojsmerného kontaktu sa prehĺbi divákova účasť na veci a rozvinie sa mnohorozmernejšia hra, napĺňajúca jeho potrebu tvorivosti – a zakladajúca aj jeho záujem do budúcnosti.

Reálna podoba takejto spoluúčasti je však oveľa jednoduchšia ako naznačuje obecná úvaha. Predovšetkým sa ukazuje, že hravosť sama osebe je príliš slabou motiváciou, tou hlavnou sú peniaze. To nie je nič nové: peňažná odmena za odvedený výkon bola samozrejmou súčasťou už klasickej súťažnej zábavy Jana Pixu 10 x odpovedz ešte v niekdajšej federálnej spoločnej československej televízii v rokoch 1966 - 1968. Vtedajšia výhra niečo vyše päťtisíc predstavovala síce tri vtedajšie platy, ale ten, kto ju inkasoval, musel preukázať vo vybranom odbore znalosti takmer profesionálne. Vo väčšine dnešných súťažných reláciách to má súťažiaci jednoduché – vystačí aj s minimom, pritom odmena je podstatne vyššia.

Pokiaľ namietate, že nemiestne zlučujem rôzne typy zábavných programov, treba doplniť, že ony samy sú často postavené na „nečistej“ báze. Platí pritom úmera, že čím komerčnejšie zameraná stanica, tým väčším hybridom jej zábavné programy sú.

V rámci tohto „postmoderného“ prekrývania a stierania hraníc možno potom pozorovať ešte druhú, oveľa závažnejšiu tendenciu: totiž posun k všeobecnému sprimitívneniu a hrubosti, od intelektu k emóciám, od vedomosti k ochote nechať sa strápniť, len keď sa dočkám vytúženej odmeny. Tak sú napríklad koncipované niektoré programy, bez obalu sa spytujúce, „čo všetko sú ľudia ochotní urobiť pre peniaze“.

Ak si uvedomíme, že človek je bytostne stvorený k interakcii, potom podľa psychológov najhoršie na zlej televíznej zábave je, že je absolútne pasívna. Pripomína infantilný svet bábkového divadla. Obývacie miestnosti našich domovov zmenili dispozície: od veľkého rodinného stola, okolo ktorého ľudia sedeli a prirodzene komunikovali, sa presunuli do rohu na sedaciu súpravu a hľadia uhlopriečkou do druhého rohu a minimálne medzi sebou komunikujú.

Je to však na celom svete rovnaké – mnohé programy sú takmer identické. Keď sa pozriete na čísla o sledovanosti programov, názorne si uvedomíme, čo to vlastne znamená priemer, čo je oných IQ 100. A tiež, že výchova dostáva novú úlohu: vyhnať deti od obrazoviek a poslať ich ku knihe, k internetu, kde môžu byť aktívnejšie. Čo pre tvorcov, ale aj politikov stojí za úvahu, je, že výrazne pribúda mladých ľudí, ktorí programovo doma vôbec nemajú televíziu.

Klasici dávno tvrdili, že vyprovokovať smiech je oveľa zložitejšie než roztlieskať, rozplakať, dojať alebo vyvolať napätie a že popri cestičkách intelektuálneho humoru vedú k nemu i cesty drastickej fyzickej komiky, ľudového vtipu či spontánneho klaunstva.

Odborníci deklarujú, že neexistuje trivialita a obskúrnosť, ktoré by sa neobjavili a ešte neobjavia na televíznej obrazovke. Padá tabu a predstavy intelektuálov, že spoločnosť, v ktorej žijú, je lepšia a vzdelanejšia než tie ostatné. Možno je to pre niekoho trochu krutá pravda, ale to, čo bude televízia vysielať, vôbec neurčuje vkus a inteligencia ich tvorcov, ale sledovanosť.

Predstava, že televízia môže produkovať čosi ako národnú zábavu, odlišujúcu sa diametrálne od praxe v iných krajinách, je klam. Možno ponúknuť zábavu s tuzemskými hercami a tuzemskými reáliami. Princípy sú však medzinárodné. Navyše vymyslieť skutočne niečo nové, to už je veľká udalosť. Svet televíznej zábavy je prepojený a v podstate obmedzený na niekoľko desiatok formátov, ktoré sa v rôznych obmenách opakujú po celom svete. Televízna zábava sa čoraz viac internacionalizuje. Veľké televízne šou pre celú planétu už nie sú holou víziou.

(mb)