Pomocná ruka je na ramene

Strojárska firma Bohuš začínala v prázdnej hale

Osudy ľudí, ktorí sa s tou najlepšou predstavou vydali na dráhu podnikateľa, sú veľmi rozdielne. Mnohí z nich začínali v podstate z ničoho a kým sa vypracovali na dnešnú úroveň, stálo ich to veľa odriekania a práce. Jedným z nich je Ing. Anton Bohuš z Hronca, ktorého firmu nesúcu jeho meno poznajú aj ďaleko za hranicami. Spoločnosť Bohuš začínala v prázdnej skladovej hale Slovpumpu v Závadke nad Hronom

celkom od nuly.

Šesťsto štvorcových metrov priestoru bolo treba najskôr pripojiť na elektrickú energiu, plyn a vodu a zariadiť potrebnými strojmi. Anton Bohuš obrazne hovorí, že vtedy začínali s jednou sekerou a sekáčom a, samozrejme, s predstavou o strojárskej výrobe, ktorá by mohla vyjsť. Táto myšlienka spočívala vo výrobe potrubných častí, rúrových naváracích oblúkov, priechodiek a podobne. Vedel jedno, že pred rokom 1995 sa s týmito komoditami obchodovalo a jeho výhodou bolo, že poznal potreby trhu a možnosti umiestnenia výrobkov na ňom. Prvých 15 ľudí prijala firma v auguste 1996 a 22. októbra vytlačili prvé kolienko. Technologické zariadenia sami vyprojektovali, vyrobili a sfunkčnili. Výroba i počet zamestnancov sa každoročne zvyšovali, pričom vlani spoločnosť zamestnávala už 156 ľudí pri celkovom obrate vyše 100 mil. Sk. Firma je pre región poznačený konkurzmi a vysokou nezamestnanosťou určite prínosom. Väčšinu produkcie vyváža do celej Európy vrátane Českej republiky, kde založili dcérsku spoločnosť Bohuš Bohémia. S cieľom, aby obchodovala bez zbytočných medzičlánkov, a tým aj predraženia tovaru na tomto obchodnom teritóriu. Ako strojára A. Bohuša

stále láka

predovšetkým strojárska výroba. Potvrdením jeho slov je kúpa ďalšej haly, ktorá zrejme poslúži ako ťažká obrobňa. Okrem iného v nej inštalovali 400-tonový excentrický lis, jediný svojho určenia a druhu na Slovensku. „Vychádzam zo skúseností, že okolité firmy vyprázdňujú priestor, ale potreba strojárskych výrobkov zostáva,“ hovorí konateľ firmy. Podľa neho z Českej republiky sú všetky signály, že úzka kooperácia sa uplatní a neverí, že po toľkých spoločných rokoch sa spretŕhali všetky výrobné väzby. Devízou je vysoko kvalifikovaná pracovná sila, aj keď zrejme to už dlho nepotrvá. Učňovka je len najzákladnejší predpoklad kvalifikovanosti a skutočným odborníkom sa človek stáva až v kontinuite odovzdávania skúseností staršími kolegami. A táto kontinuita sa podľa Antona Bohuša u nás už prerušila.

Výrobky firmy majú určitú sezónnosť, a to spätne vplýva i na výrobný proces. To znamená, že v prvej polovici roka treba žiť, obrazne,

z ruky do úst,

ale v jeho druhej polovici je už situácia iná. Vlani by boli vedeli na európskych trhoch umiestniť skoro o 70 percent viac, ako sú schopní vyrobiť. Natíska sa preto otázka, prečo primerane k tomu nerozšíriť produkciu? Odpoveď je však jednoduchá, menej úspešný polrok by bol problémom a firma by pred sebou naďalej tlačila balvan sezónnosti. Investuje však do novej technológie, ako je napríklad povrchová úprava výrobkov. Ako jediný výrobcovia v strednej Európe ošetrujú kov oceľovými brokmi, čím výrobok získava povrchovú úpravu podobnú striebornej farbe. V súčasnosti silne podkapitalizovaných subjektov prekvapuje tiež nulová úverová zaťaženosť firmy, ktorá však nemá ani podlžnosti voči daňovému úradu a povinným fondom. Zamestnanci podľa konateľa dostávajú mzdu pravidelne v prvý piatok v mesiaci. Na otázku, čo by mal každý podnikateľ urobiť, aby sa jeho aktivity neskončili vo vzduchoprázdne, povedal, že každý by mal pochopiť jednu základnú vec: ak hľadá pomocnú ruku, najbezpečnejšie ju nájde na konci svojho ramena. Nemal by sa spoliehať na žiadnu priaznivú ekonomickú klímu, ani na žiadne

falošné predstavy,

dnes každý vie, že treba privatizovať, získať zahraničný kapitál a vytvoriť strednú vrstvu. Nikto by to však nemal považovať za všeliek ekonomiky. „Ak sa niekto rozhodne podnikať,“ hovorí A. Bohuš, „nemal by od toho očakávať, že sa mu z toho pohrnú peniaze. Človek musí najskôr niečo chcieť a obetovať sa pre to. Sú to tisícky problémov a na pohľad i malicherných. Snažím sa napríklad, aby ma moji ľudia v dielni nikdy nevideli zamračeného a ustarosteného. Pred jej dverami stojím dovtedy, kým si úsmev a lepšiu náladu doslova nevyčarujem.“ Banky podľa jeho skúseností v súčasnosti síce vedia potešiť záujemcu dostatkom úverových zdrojov, ale na rozdiel od minulosti sú opatrnejšie. Chcú mať minimálne 200-percentnú záruku, že sa im prostriedky skutočne vrátia a radšej majú väčšie podniky, ako napríklad na úrovni prosperujúcich Železiarní Podbrezová. Na druhej strane, ako hovorí Anton Bohuš, treba byť realistom, sú to napokon peniaze banky. Od vlády by chcel len jedinú vec, aby z tejto krajiny urobila právny štát. Aby zákon bol zákonom a platil pre všetkých rovnako. Aby každý podnikateľský subjekt mal rovnakú štartovaciu čiaru a podnikanie i celé trhové hospodárstvo bolo otvorenou súťažou. „Každá vláda je na to, aby

míňala peniaze

a my podnikatelia sme tu na to, aby sme jej ich dali. Chceme mať však istotu, že ich vždy minie na niečo zmysluplné a prospešné,“ uzatvára svoju výpoveď Ing. Anton Bohuš.

Peter Farárik