Pre nedostatok odvahy

Loď smeruje k stroskotaniu či k vzbure posádky

V poslednom období sa stretávam, a určite nie som sám, s veľmi znepokojujúcim javom, ktorý ma podnietil aj k napísaniu týchto riadkov. Je to snaha mladých ľudí, najmä tých vzdelanejších, založiť si budúcnosť svojho života niekde mimo Slovenskej republiky. Budúcnosť ich života vo vlasti sa im zdá málo perspektívna. Je pravda, že mladí ľudia vždy radi cestovali a spoznávali nové krajiny a iné spôsoby života. Preto, pokiaľ by išlo len o dočasný pokus zistiť, ako chutí

cudzí chlebík,

bolo by to v poriadku. Vrátili by sa skúsenejší a poučenejší, z čoho by mohli doma profitovať nielen oni, ale aj celá naša spoločnosť. Problém je však zložitejší. Mnohí mladí ľudia chcú odísť zo Slovenska natrvalo, lebo tu nevidia perspektívu uplatniť svoje schopnosti a presadiť svoje ambície. Preto otázka, z čoho pramení ich vízia bezperspektívnosti, je vážnym celospoločenským problémom, ktorý môže vyústiť až do celonárodnej katastrofy.

Objektívnou pravdou je, že od roku 1989 sme prešli aj v hospodárskej transformácii veľký kus cesty. No napriek tomu druhou časťou pravdy je, že sme na tejto ceste ešte nechali dosť dlžôb a veľmi často sme sa aj mýlili. Preto stále tu máme množstvo problémov, ktoré treba postupne a cieľavedome riešiť. Žiaľ, niektoré riešenia odkladáme pre nedostatok odvahy, o iných si myslíme, že nie sú také akútne, iné sme v aktuálnom čase nepochopili, a teda ani neriešili, a sú aj také, s ktorými zatiaľ z objektívnych, ale aj subjektívnych príčin nevieme pohnúť. V hospodárskej politike nám možno chýba osobnosť, akú mali napríklad Nemci v postave Ludwiga Erharda, ktorý nielen odborne vedel, ale mal aj

autoritu a moc

presadiť to, čo považoval za potrebné. V posledných rokoch bolo vyslovené i napísané množstvo kritiky na zákonodarnú i vládnu moc, od ktorej sa očakávalo za desať rokov podstatne viac v inštitucionálnom vytvorení podmienok na rast efektívnosti ekonomiky, a tým aj na zvýšenie sociálnej a kultúrnej úrovne všetkých vrstiev občanov. Skúsme však pouvažovať aj trochu inak. Predstavme si, že na najvyššie národohospodárske posty v republike by sa dostalo niekoľko svetom uznávaných ekonomických kapacít. Bol by rozvoj Slovenskej republiky adekvátny tomuto hviezdnemu vedeniu? Obávam sa, že nie, a to napriek tomu, že často sa pasujeme za národ pracovitý a holubičí. Lenže, čo je to pracovitý národ? V každom štáte i národe sú ľudia, ktorí si bez tvrdej práce nevedia predstaviť svoj život. No sú aj takí, čo sa práci vyhýbajú po maximálne možnú hranicu. A kdesi uprostred medzi týmito skupinami sú zasa takí, čo pracujú zo zotrvačnosti, lebo na svete je to už tak zariadené. Základná otázka v tomto vzorci potom je, aký je číselný, a teda aj percentuálny pomer medzi týmito skupinami?

Veľmi často sa stretávam s našimi podnikateľmi, ktorí majú veľké problémy získať kvalitných pracovníkov, ochotných a schopných pracovať, a to aj pri našej miere nezamestnanosti, aká nás kvári teraz. Prirodzene, myslím na takých zamestnancov, čo sú pripravení pracovať

tvrdo a výkonne,

podľa západných noriem. A tak sme denne svedkami toho, že ak na Slovensku zlyhá niektorý podnik, na vine je vždy podnikateľ, ktorý zaručene tuneloval, hoci v skutočnosti sú to aj vplyvy prostredia a celkovej atmosféry v spoločnosti, ktoré sme nedokázali upraviť na vysoký štandard.

A že sme aj národ holubičí? Pri našej štatistike kriminality je to málo pravdepodobné, aj keď zo štatistiky odrátame skutky cudzincov a spoluobčanov tmavšej pleti. Akoby u nás ešte stále prežíval syndróm Jánošíka, ktorému sa chceme podobať v zbíjaní, ale už nie v humánnom sociálnom cítení. V tejto súvislosti mi schádza na um jedna príhoda. Nedávno mal náš vodič nákladného auta haváriu s tragickým koncom, pri ktorej sa tovar vysypal. Okoloidúce autá hromadne zastavovali s jediným cieľom, rabovať. Dokonca aj už otvorený a neúplný balík cigariet postriekaný krvou im bol dobrý. Neviem, možno mám na tento prípad veľmi emocionálny pohľad, ale v tých okoloidúcich autách a ich vodičoch vidím priemernú vrstvu obyvateľov nášho štátu. Napriek tomu nechcem zovšeobecniť, že došlo k akémusi posunu od holubice k hyene, ale je to prípad na vážne zamyslenie. Príklad pre našich publicistov. Možno by stálo za úvahu pripraviť aj u nás variant českej televíznej relácie na Tá naša povaha česká (slovenská). Sebareflexia je totiž znakom dospelosti, a to jednotlivca i národa.

Ak si predstavíme náš štát ako loď, ktorá zmenila kurz na „šťastný kapitalizmus“, ale jej posádka je apatická, jej najmladšia časť má zajačie úmysly a poškuľuje po záchranných člnoch a kapitán s kormidelníkom ju nechávajú unášať bočnými vetrami, potom loď nemôže plávať v stanovenom kurze, omeškáva sa, dostáva sa do búrkových ťažkostí, ktoré nemôže prekonať ani prípadná tvrdá disciplína. Loď smeruje k stroskotaniu alebo k vzbure posádky. My, ako manažment, ktorý vedie podnik, prirodzene vieme, že vznikajúce problémy treba rozhodne riešiť. Problémy podnikateľského prostredia však nemožno riešiť nepružne, ťarbavou odkladaco-vyčkávacou metódou, ale hneď,

ako sa burina objaví.

Prečo napríklad taký jednoduchý zápis, akým je podnikový register, musí trvať až rok? Ak zlyhávame v riešení takýchto základných administratívno-byrokratických problémov, potom ťažko vzbudíme dôveru a záujem zahraničných investorov a nepomôže nám ani celý súbor daňových odpustkov prípadnému investorovi z bohatého Západu. Podobne je to s daňovými predpismi v praxi, keď ten istý daňový prípad je vysvetlený v každom kraji inak. A ešte jeden zaujímavý poznatok. V roku 1993 bol vydaný zákon o dani z príjmu, ktorý obsahoval aj ustanovenie povinnosti ministerstva financií vydať k nemu vykonávacie predpisy. Počas štyroch rokov platnosti tohto ustanovenia pracovníci ministerstva financií ignorovali tento príkaz zo zákona a pri novelizácii začiatkom roku 1998 bolo toto ustanovenie jednoducho vynechané. Takýto stav potom zákonite navodzuje otázku: Ak zákon nemusí rešpektovať ministerstvo, prečo by ho potom mali rešpektovať iní?

V našom podniku sme zatiaľ v konkurenčnom zápase obstáli dobre. Preto som aj pri pohľade do budúcnosti realistickým optimistom. Je pravda, že raz som už bol v takom rozpoložení, ktoré mi našepkávalo vzdať sa práce v podnikateľskom prostredí, a to pri rekapitulácii vzťahov nášho podniku s daňovým úradom. Pritom treba zdôrazniť, že nikdy sme sa nevyhýbali

plateniu daní,

navyše plateniu veľmi dochvíľnemu, len sme, pochopiteľne, nechceli platiť viac, ako to určuje zákon. Rozličné interpretácie daňových predpisov môžu totiž spôsobiť, že daňová kontrola môže byť bez nálezu aj niekoľko rokov, ale potom dôjde k inému vysvetleniu konkrétneho prípadu a následný výrub dane z penále môže mať pre podnik likvidačný charakter. Možnože o dva-tri roky podnik vyhrá súdny spor, ale vtedy už môže byť neskoro. Uvediem konkrétny príklad: asi pred piatimi rokmi, pri ďalšej novelizácii daňových zákonov, úmysel zmeny sa dal vysvetliť rôzne. Preto sme požiadali o výklad daňový úrad, potom pre istotu aj daňové riaditeľstvo, a keďže tu bola interpretácia iná, nakoniec aj Ústredné daňové riaditeľstvo. No a ich výklad bol odlišný od oboch predchádzajúcich. Nakoniec sme sa obrátili na ministerstvo financií, no tí nám radšej ani neodpovedali. Nuž, aj tak sa to na Slovensku dá. Pritom najjednoduchšie by bolo zobrať príslušný zákon z iných krajín EÚ a všetky s ním súvisiace predpisy, vysvetlenia atď., ako sa ešte roky trápiť s novelizáciami, ktoré síce niečo opravia, ale nechtiac aj niečo pokazia a skomplikujú, no kolotoč ide ďalej.

Avšak nemôže sa takto krútiť do nekonečna. Je povinnosťou podnikateľskej sféry, a teda aj nášho podniku, zvádzať neúprosný zápas o očistu transformačného procesu, presvedčiť byrokratov o správnosti nášho myslenia, v ktorom nikdy nezohráva rozhodujúcu úlohu úzkoprsý podnikový záujem, ale prospech celej spoločnosti. Veľmi dobre totiž vieme, že prosperujúci podnik je

vizitkou prosperity

časti spoločnosti a reťaz prosperujúcich podnikov vizitkou prosperity celej spoločnosti. A v konečnom dôsledku nám musí ísť práve o ten spoločenský celok. Aby nám naše deti neodchádzali do cudziny, aby zostávali vo svojej vlasti, a keď sú už vo svete na cestách za poznaním, aby sa vždy do nej rady a šťastne vracali.

Ing. Peter Vendelín

generálny riaditeľ

Topvar Topoľčany