Bože, pomôž...

Peter Kasalovský

Úspechmi Ondreja Nepelu rovnako ako mnohých iných Slovákov sa súčasná mládež a tiež stredná generácia nenadchýna. Sú totiž príliš vzdialené. Jeho jedinečná trénerka H. Múdra sa veľmi skepticky vyjadrila v rozhlase o možnosti objaviť taký talent, ktorý by mal šancu dosiahnuť raz na najvyššie méty. Predovšetkým preto, že krasokorčuľovanie je šport finančne veľmi náročný, a talenty nie sú len tam, kde sú peniaze. Medzi deťmi chudobných ich bude viac ako v bohatých rodinách, ale práve pre drahotu športu a iné okolnosti nebudú objavené. Jej názory by sa mohli týkať celého radu ľudských činností.

Pani H. Múdra nie je politikom, ale občiankou, ktorá nemá čo stratiť, a preto bola azda až tak otvorená. Aj by som čakal, že ju niekto za to obviní zo sympatií k opozícii či dokonca k minulému režimu. Napriek tej zdôrazňovanej totalite, tak pre šport a telovýchovu boli v nedávnej minulosti lepšie podmienky. Zaujímavejšie, teda priaznivejšie podmienky boli aj v iných sférach, ale to sa už dlhšie neráta a pozitívny pohľad späť sa vníma takmer ako kacírstvo. Pomaly to bude tak, že my o voľačo starší sa budeme našim deťom a vnúčatám javiť ako artefakty z histórie. Nechýba veľa tomu, aby sme si začali masovo radšej myslieť, že dnes je všetko lepšie.

Ak by sme si to preložili, tak sme priam ako osôbky z filmov pre pamätníkov. Ibaže, máme tu síce nebývalý lesk salónov a nóbl spoločnosti, v ktorých mnohým z topánok trčí slama, ale aj biedu, o ktorej sa dnešní päťdesiatnici a starší učili v školách ako o nenávratnej minulosti. Sú tu nové a nové príbehy na spôsob Čenkovej detí F. Kráľa, ba príkrejšie a tragickejšie. Mnohí zo súčasných politikov by si mali sypať popol na hlavu, pretože ich vízie, ale aj sľuby o novom živote sa nenaplnili a zavrátili nás svojou činnosťou späť. Nie pre zmenu režimu ako takú, inak v princípe ozdravnú, ale pre potvrdenú neschopnosť lepšie organizovať a riadiť spoločnosť.

Mnohým politikom vyhovuje demagógia. Dobre im padne, keď sa môžu roztatáriť na téme Biľak, ktorý bol jedným zo signatárov Moskve adresovanej žiadosti o internacionálnu pomoc v 1968. roku. Biľak však nie je Pinochet, ale my ho chceme a budeme súdiť, nech by mal aj sto rokov. Povedzme aj to, že historici majú voči súčasníkom dlžoby a školstvo tiež, pretože vedomosti o našej dávnej a celkom blízkej minulosti vrátane tzv. Pražskej jari sú v priemere trápne. Politici a ich aparáty by sa mali venovať tým problémom, ktoré sa bezprostredne týkajú života väčšiny. Napríklad informovať o tom, čo sa robí pre funkčnosť justície, bezpečnosti, zdravotníctva, školstva a trebárs pre voľnočasové aktivity obyvateľstva, osobitne detí a mládeže, ako aj pre občanov v dôchodku.

Aj našej generácii boli zneprístupnené mnohé fakty z dejín a reality našej mladosti, ale aj také, ktoré by nejednej osobe v politike boli viac ako nepríjemné. Nemienim sa však v týchto dňoch vracať do minulosti, ale odmietam akceptovať názor, že sa nám darí a spejeme k vytúženým cieľom. Je to taký blud, akoby sme tvrdili, že trinásť sekúnd na sto metrov šprint je cennejších ako čas pod desať sekúnd. Nervózny bývam z takýchto hodnotení reality aj vtedy, keď sme chválení našimi západnými priateľmi za podpriemernosť, za to, čo sme už kedysi dosiahli a zároveň cepovaní trebárs za rómsku otázku, ktorá sa stala vypuklou práve vďaka zmene režimu a jej dôsledku zvanému nedostatok platenej práce.

Ak ste si niekedy dovolili kritizovať v nových časoch, datovaných novembrom 1989, niektorého politika z vládnych kruhov, tak ste boli pasovaní za opozičníka či dokonca nepriateľa „nového života“. Obdobne to platí o celom rade súčasných členov vlády, ktorým nedochádza, že sú zodpovední za to, v akej sociálnej a životnej situácii sa nachádza väčšina našich rodín. Chudoba či mizéria väčšinu z nich nevzrušuje, lebo o nej sotva počuli niekoľko viet či súvetí a v lepšom prípade vyjadrujú aspoň solidaritu s biednymi občanmi. Tých je podľa štatistiky väčšina, ktorá však nestojí o solidaritu, ale o prácu a dôstojný život. Rozmenené na drobné, očakáva od zodpovedných politikov rozvoj a nie zdôvodňovanie, prečo bude ešte rok a tiež ten ďalší zložitý a pod.

Aj keď sa táto vládna garnitúra dostala do svojho druhého polčasu, tak stále má príležitosť urobiť niečo pre hospodársku identitu nášho štátu. Internacionalizácia priemyslu a finančného sektora je nevyhnutná, ale jestvujú predsa ďalšie odvetvia, napríklad cestovný ruch, ktoré majú podmienky na to, aby sme mali aj niečo svoje a dokonca výnosné. Dvanásta hodina začne čoskoro odbíjať rezortu pôdohospodárstva, pokiaľ sa nedomyslí, a nezačne sa konať - investovať tak, aby bol stabilizujúcim faktorom hospodárstva. Sú aj ďalšie odvetvia, v ktorých je dosť mlčiacich odborníkov, inak schopných vyvolať nové vetry. Sú potrebné, pretože neschopných, hlúpych a chamtivých, v nejednom prípade kriminálnikov, je tu viac ako dosť.

Všetky politické strany neponúkajú však svojim občanom - chlebodarcom nijaký balík, ktorý by po otvorení potešil oči, ulahodil uchu, pošteklil jazyk a vyprovokoval ich mozgovú činnosť. Naďalej sa mase mlčiacich nechce vytiahnuť transparenty s heslami typu: Chceme disciplínu a poriadok! alebo Chceme demokraciu pre všetkých! V predstavách jestvujú, ale dnešná realita a s troškou zveličovania šliapanie po málomajetných ich zbrzďuje, pretože majú strach. Priam panický strach, že by mohlo byť ešte horšie a beznádejnejšie. Musím dodať, že odmietam politickú vôľu rozdeľovať občanov z vyššej moci a bez akýchkoľvek osobitných zásluh na bohatých a chudobných. Nazdávam sa, že rozumné je konečne akceptovať, aby občania mali príležitosť realizovať sa na majetných a európsky štandardne situovaných.

Aj mne osobne by sa žiadalo, aby mal prioritu rozum a nie tie najhoršie ľudské vlastnosti. Tie majú stále navrch a realizujú sa v demagógii, ktorou sa zakrýva odborná neschopnosť, citová impotentnosť, ale aj výlučne osobné prospechárstvo na úkor všetkých občanov - daňovníkov. Bože, koľko my máme vynikajúcich ľudí (okamžite by som mohol vymenovať takých sto charakterných a úspešných podnikateľov) a sú kdesi v kútoch...

Peter Kasalovský