Akoby sme boli bohatá krajina

Komentuje Peter Višváder

Od 1. januára získali poslanci NR SR podľa novely zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov SR nárok na asistentov. Je takmer provokáciou zavádzať tento inštitút v čase, keď vláda na občanoch (na súdnych a správnych poplatkoch, v sociálnej sfére, pri daniach) šetrí ročne miliardy korún. Tento krok bude ročne daňových poplatníkov stáť takmer 100 mil. Sk. Pritom doterajšími postojmi poslancov nie sú vytvorené ani základné predpoklady na to, aby inštitút asistenta znamenal reálne zlepšenie ich práce. Stačí sa pozrieť počas rokovania – aj zásadných zákonov - do parlamentných lavíc. Zívajú prázdnotou odrážajúcou nezáujem, neznalosti a stranícku disciplínu, povýšenú nad vlastné svedomie, na ktoré sa poslanci radi odvolávajú, keď sa im to práve hodí. Výsledkom takejto morálky je stav, že niektorí poslanci často ani nevedia o čom a ako hlasujú. Na čo sú im za danej situácie asistenti? Pri čom budú asistovať? Vari pri absenciách počas rokovania pléna, pri posedávaní v parlamentnom bufete alebo zákulisných diskusiách? Niektorým zasa pri ich osobných podnikateľských aktivitách (známy je napríklad výrok jedného z nich, že poslanci sa počas mandátu predsa musia zabezpečiť...)? A tak, ak nič nenamietame proti asistentom ako systémovému prvku, v súčasnej situácii bolo treba s ich zavedením počkať.

Zákon ustanovil, že asistenti budú vykonávať túto prácu ako živnostníci. Na prvý pohľad je to zdanlivo výhodné, pretože si budú sami platiť odvody do fondov a náklady ako cestovné, stravné či nocľažné, ale táto zásada zasa umožňuje brať post asistenta poslanca ako zamestnanie popri inej činnosti, inými slovami „bočný kšeft“ pre ich priateľov a známych. Nič na tom nezmení ani uznesenie, podľa ktorého asistentmi nemôžu byť rodinní príslušníci poslancov.

Za daných okolností je vysoká aj odmena – 26 000 Sk. Nielenže neobstojí ako paušál a mala by mať charakter limitu a platiť by sa mala na základe vykonanej práce, ale tým, že pôjde o pracovný pomer na základe živnosti, je jasné, že ani jedno z týchto miest neobsadí nik z nezamestnaných. To však nie je zásadná výhrada, skôr iba princíp, podľa ktorého akoby sa žalostná sociálna situácia v krajine poslancov, hoci majú na nej veľký podiel, netýkala. Poslanci nás stoja ročne stovky miliónov korún. Po známych problémoch zvyšovania platov, ponechania si osobných počítačov (vždy nových) pri opakovanom zvolení, teraz výstavbou nových kancelárií (prepojených finančne nákladným tunelom s hlavnou budovou) a zavádzaním svojich asistentov v čase keď 70 % občanov (aj z ich viny) žije na hranici biedy, dávajú najavo svoju povýšenosť. Jednoducho správajú sa, akoby sedeli v parlamente bohatej krajiny.