Výhľady cez marihuanový opar

Demonštrácia osobnej slobody na Novom Zélande

Dnes už celý svet vie, že na Novom Zélande rastie marihuana ako huby po daždi. Bodaj by nie, keď úrodnú pôdu pre stále sa zvyšujúci dopyt kropia takmer bez prestávky kvapky potu zanietených pestovateľov. Od jari do jesene dochádzajú na svoje prísne tajné polia ukryté desiatky až stovky kilometrov za mestom, v buši obklopenej lesom alebo na brehu rieky, kde ich dokonale kamufluje nehostinný porast.

Tak ako Rob, lešenár z Christchurchu, ktorý v najcitlivejšom období mladej rastliny každý deň po robote nasadne do auta a „beží“ polievať. Hodina cesty tam, hodina späť, čas strávený na mieste činu neurčitý - väčšinou je už hlboká noc, keď si líha k nič nenamietajúcej manželke. Aj ona si rada zafajčí... Tento spoločný koníček pestujú niekoľko rokov a zdá sa, že sa ho tak ľahko nevzdajú. Veď dobrý joint po ťažkom dni anuluje všetku námahu s tým spojenú. Ich pole je jedným z menších. Takmer polovicu úrody spotrebujú sami, predajom druhej kompenzujú náklady. „Žiadny biznis,“ tvrdí Rob. Jeho cesta k zákazníkovi vedie cez niekoľkočlenné združenie malých pestovateľov napojené na ostatné dodávateľsko-odberateľské kruhy.

Dôverná spolupráca

Dôverná spolupráca na tenkom ľade predsa musí byť. Nelegálny predaj nelegálneho tovaru je vždy tak trochu riskom - o čom by títo dobrodruhovia mohli rozprávať. V rámci prevencie preto nikdy nedržia veľké množstvo „fajčiva“ na jednom mieste. Predávajú potichu, cez overené kontakty. Niektorí z nich podnikajú na individuálnej báze, čo znamená, že dodávajú priamo zákazníkom alebo dílerom. Nedávno narušila hladinu ich adrenalínu správa o smrteľne postrelenom pestovateľovi, ktorého odhalil majiteľ farmy. Údajne sa ho pokúšal varovným výstrelom iba vyhnať sadiť niekam inam. Mieril však presne. Väčšina marihuanových „poľnohospodárov“ operuje bez opýtania na pozemkoch niekoho úplne cudzieho. Viac-menej si to môžu dovoliť - novozélandskí farmári vlastnia také kusy zeme, že na ich konce často nedôjdu ako je rok dlhý. Potom sa nestačia diviť...

Ďalším strašiakom v procese sú opossumy, malé pažravé zvieratká, ktoré komplikujú život všetkému

zelenému v tejto krajine. O nič viac ústretoví nie sú ani zlodeji, no a, samozrejme, polícia. Tá napríklad len v

rokoch 1998-1999 investovala do akcií proti pestovateľom a obchodníkom s marihuanou vyše 22 miliónov novozélandských dolárov (NZD) a 305 619 pracovných hodín. Letecké kontroly podozrivých oblastí pomáhajú odhaliť množstvo dobre ukrytých polí, chemické posypy či fyzické zákroky zas likvidujú stovky kíl potenciálneho tovaru ročne. Ako sa však zdá, ide o nekonečný príbeh.

Gangy a ich obete

Stačí vytočiť telefónne číslo alebo si osobne zájsť na konkrétnu adresu. Za dverami nenápadného, ostatným podobného domu, bude vždy niekto, komu môžete zaplatiť. Dvadsať NZD za jednu dávku (klasickej, v buši pestovanej marihuany - hydroponická je drahšia), nazývanú „tinny“, (podľa obalu z tin-foil, čo je náš staniol). Dosť na dva-tri jointy, po ktorých vám nikto nebráni zaklopať na dvere „tinny-house“ znovu. V celej krajine sa hádam nenájde mesto, kde by takýto dom nestál. Vo veľkomestách sa niekedy ocitnú aj dva-tri na jednej ulici. Obyčajne sú v prenájme gangov, ktoré skupujú tovar od veľkopestovateľov a predávajú ho v malých dávkach, čo im prináša denný zisk v rozmedzí niekoľkých stovák (malé mesto) až niekoľko tisícov (veľkomesto) NZD. Ak sa polícii podarí tinny-house odhaliť, záťah sa väčšinou skončí zatknutím dobrovoľníka (nováčika gangu), ktorý je tam presne na tento účel nasadený a podľa „kmeňových“ zákonov zoberie všetku vinu na seba. Poslušne si odsedí vo väzení svoj trest, za čo mu gang zariadi pokojnú budúcnosť, keďže biznis pohodlne prekvitá ďalej na inom mieste.

Deti a ich rodičia

Obrat z obchodu s marihuanou na Novom Zélande bol v rokoch 1998-1999 odhadnutý na jednu miliardu NZD. Sladká vôňa magickej rastliny sa šíri naprieč krajinou a nachádza zo dňa na deň viac priaznivcov. Až 50 % obyvateľstva vo veku od 15 do 45 rokov otvorene priznalo, že marihuanu vyskúšali. Po alkohole a cigaretách je to dnes tretia z najpopulárnejšia a najľahšie prístupná droga. Obstarať si ju môže prakticky každý. Tento druh predajcov sa totiž na vek nikoho nepýta. A to je práve problém, keďže veková hranica užívateľov sa v poslednom čase rapídne znižuje a už nie sú výnimkou ani prípady osem-deväťročných „fajčiarov“. Čo veci v negatívnom slova zmysle pomáha, je zlý príklad v rodinách, kde si rodičia často krátia chvíle a svetobôle práve touto činnosťou. V jeden obyčajný deň školského roku polícia prichytila pred bránou školy dvanásťročného chlapca kšeftovať so spolužiakmi. Nakoniec vyšlo najavo, že predávanú drogu ukradol svojim rodičom. Fascikle strážcov poriadku sa dennodenne zapĺňajú podobnými prípadmi a odborníci na prácu s mládežou už varujú pred nezanedbateľným psychologickým efektom spojeným s užívaním marihuany. V období niekoľkých rokov sa totiž badateľne zvýšil počet samovrážd v tejto vekovej skupine, čomu, ako štatistiky dokazujú, drogový priemysel nadmieru pomáha.

Čo na to vláda?

Ustanovením zvláštnej parlamentnej komisie na posúdenie aspektov užívania marihuany bola zavŕšená

prvá fáza parlamentnej debaty o zmene zákona týkajúceho sa problému a na konci budúceho roku by mali poslanci odhlasovať niekoľko pozmeňujúcich návrhov. Ako tvrdí ministerka zdravotníctva Annete

Kingová (poverená vedením debaty), marihuanu a priemysel s ňou spojený už v týchto dimenziách nemožno ignorovať. V súvislosti s tým sa do éteru dostalo mnoho navzájom si odporujúcich názorov. Zatiaľčo národniari (teraz v opozícii) proklamujú svoj prísne záporný postoj k akejkoľvek liberalizácii zákona, niekoľko popredných členov vládnej koalície (vrátane labouristickej premiérky Helen Clarkovej) sa netaja sympatiou k čiastočnej dekriminalizácii užívania marihuany, podľa čoho by sa držanie množstva na osobné účely už nepovažovalo za kriminálny čin, ale za prečin, a bolo by podľa vzoru Južnej Austrálie trestané len finančnou pokutou. Okrem toho by zákon dovoľoval využívať drogu na lekárske účely, napríklad pri liečení pacientov so sklerózou multiplex. Svoj názor bránia presvedčením, že by sa tak nielen uľahčila práca súdov a polície, ale rovnako by to pomohlo riešiť problém nezákonného obchodu, keďže mnoho doterajších odberateľov by sa pravdepodobne rozhodlo pestovať vlastnú marihuanu. Polícia oponuje tomuto tvrdeniu obavou z prechodu gangov na tvrdé drogy. Nepriatelia dekriminalizácie vidia takisto nebezpečenstvo vo vzťahu k mládeži, ktorú podľa nich nový právny status posmelí k aktívnejšiemu užívaniu, alebo naopak, inú skupinu presunie v rámci hesla „zakázané ovocie chutí najviac“ k užívaniu „lepšieho“ materiálu, keďže marihuana takto stratí pôvodné čaro. V každom prípade, aktívni užívatelia dnes otvorene

volajú po zmiernení zákonnej normy. A keďže ich rady rastú závratnou rýchlosťou, demonštrácia slobody má na Novom Zélande pomerne veľkú šancu nadobudnúť reálny rozmer.

Karin Kohútová

Christchurch