Žime ako v nebi...

Peter Kasalovský

Na svete je niekoľko desiatok ľudí, ktorí prežijú svoj život v troch storočiach. Narodili sa v závere XIX. storočia, v polovici XX. storočia boli na vrchole svojich aktivít a v tomto XXI. storočí budú v nejednom prípade vďačnými „objektmi“ pre výskumníkov dlhovekosti.

Osobne nepoznám nikoho, kto by sa narodil aspoň v 1900. roku a bol v mojej blízkosti 2. januára 2001. Avšak pred všetkými, ktorí majú svojich sto a viac rokov, som v najhlbšom predklone. Keď už pre nič iné, tak preto, že sú príslušníkmi civilizácie, ktorá je takmer nepoužiteľná.

Za tých sto a viac rokov našich dejín sa ľudstvo nezlepšilo a vytrvalo, ba tvrdošijne a notoricky opakuje svoje chyby. Akoby „zlo“ malo stále navrch, a boli sme držaní v priestore tej najhrubšej nehumánnosti a nedôstojnosti. Vždy si však vrúcne želáme, aby sme boli lepší.

Ľudstvo je v takej dynamike, že máloktorá z doterajších rozprávok je dnes nerealizovateľnou. Má to však aj negatívne dôsledky. Ľudské vzťahy sa ochladzujú, ba sú čoraz častejšie zmrazované bujnením sociálnych rozdielov. Aj tristné vízie sú pomaly dielkami z našej reality.

Mali by sme sa nadchýnať súčasným svetom. To môžu len tí, ktorí žijú za čínskym múrom a vo všetkom sú limitovaní bezpečnostnými (neraz aj tajnými) službami. Pre väčšinu z nich je a do konca mojich dní aj bude priam absurdné, aby kdesi v ich mozgu vznikol pocit zodpovednosti.

Už bol a je v našom svete. Je však v takej menšine, že je skôr v pozícii vidiny. Takej, akou by sa mohol vidieť pôrod dieťaťa mužom, či „live“ tv-kanálu x zo vzniku, o pôsobení a zo zániku guľového blesku. Mnohokrát bol opísaný, ba je mapovaný, pretože dodáva životnú silu.

Aj na našom Slovensku sú takí, ktorí sú svojím rozmerom človečiny v takom XXII. storočí. Je ich však tak málo, že nechýba veľa, aby som vyvolal kampaň za ich klonovanie. Už by aj stačilo žiť v nádeji, že svet sa predsa len mení k lepšiemu bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Neveľmi by som si želal žiť v troch storočiach. Predovšetkým preto, že by ma neskôr skolila trauma z realít. Rezolútne odmietam totiž aj taký názor, že jeden priemerný život je príliš krátky na to, aby sa aspoň z polovice naplnili odveké predstavy o ľudskom šťastí a sebarealizácii.

Toľko všestranne krásnych, múdrych, dobrých a človečích ľudí vôbec je v tomto našom svete a na Slovensku tiež, že je neuveriteľná ich neschopnosť pohnúť s problémami. V akom pomere musia byť tieto bytosti voči ľudským nulám, aby došlo k citeľnému pohybu vpred?!

Svet aj my potrebujeme zmenu. To je nesporne fakt, ktorý zahmlievajú naliehavé prosby, výzvy, ba aj príkazy súčasných organizátorov života a spoločnosti ľudskej, aby sme boli ďalej neskonale trpezliví a tiež múdrosť nemúdrych, že všetko potrebuje svoj čas!

Nazdávam sa, že máme na to, aby sme podstatne skrátili tú dlhočiznú vzdialenosť od našich predstáv o dobre do praktického života. Nerojčime, neživme sa ilúziami, ale postarajme sa hneď a zaraz o trojnásobok disciplíny v praktickom živote v porovnaní s velebeným svetom.

V tej chvíli by bol náš rozmer človečí s číslom najžiadanejším a v podstate vysnívaným. Prečo celoplošne nepotvrdiť, že nie sme o nič horší ako naše súčasné vzory?! Prečo nebyť lepší! Prečo neodpáliť tých, ktorí vyhlasujú, že sa chceme dostať tam, kde už sme dávno boli.

Odveky v Európe a so schopnosťou žiť ako v nebi, pokiaľ sme netratili rozum a čas taľafatkami...

Peter Kasalovský