Ekonomika na križovatke

Komentuje Eleonóra Bujačková

Slovenská ekonomika má pretrvávajúce problémy. Rast nezamestnanosti, nedostatočná dynamika priemyslu a celkový finančný deficit to dokazujú. Doteraz sme nedosiahli úroveň domáceho produktu z roku 1988, teda už dve desiatky rokov vo výkonnosti ekonomiky prešľapujeme, kým vyspelý svet pokračuje v raste. To, že náš produkt na obyvateľa v platnom menovom kurze predstavuje asi pätinu úrovne našich západných susedov, je alarmujúce. V parite, teda porovnateľnej kúpnej sile sme na tom podstatne lepšie, asi na 67 percentách priemeru Európskej únie.

Roky opakujeme: trend treba obrátiť. Prejsť k ekonomickému rastu. Ako však tento rast dosiahnuť?! Názory sa rôznia: sú tu snahy o oživenie podnikov pôžičkami. Proti tomu sa ozýva kritika, že dosť už bolo dotácií a pôžičiek, radšej treba pristúpiť k radikálnej deregulácii a nechať pôsobiť trh vrátane nevyhnutného mechanizmu bankrotov. Sú tu ešte ďalšie možnosti?

Sú. Patrí sem napríklad stimulovanie verejných prác, stimulovanie exportu, racionalizácia štátnej správy, zjednodušenie predpisov, väčšia podpora malého podnikania. Nejde však o zbierku dobrých nápadov. Zmes najrôznejších, vzájomne si neraz odporujúcich opatrení na naštartovanie a udržanie ekonomického rastu nepostačí. Potrebujeme, aby ekonomika dlhodobo rástla o tri až päť percent ročne.

Rozbory potvrdzujú známe, že pretrvávajúcou hlavnou brzdou rozvoja našej ekonomiky je nedostatok kapitálu. Vlajkové lode nášho priemyslu sú väčšinou zadlžené, ani lavína stredných podnikov nemá financie na nevyhnutné inovácie a posilnenie exportu. Tak veľmi potrebné nové podniky nemožno zas rozhýbať bez dostupných úverov. Ale peniaze chýbajú aj bankám. Celkové zadlženie našej ekonomiky sa ráta na miliardy.

Máme dostatok pracovnej sily i celkom slušne kvalifikovanej vrátane podnikateľov, ale ak nechceme stále opakovať s Marxom, že hodnotu tvorí práca, musíme ju spojiť s kapitálom. Nech už naša masívna privatizácia bola akákoľvek, jedno je isté: reštrukturalizáciu nepriniesla. Do štátnej pokladnice mala pôvodne priniesť takmer 100 miliárd - žiadnu takúto vnútornú rezervu nenájdete. Preto je potrebné pritiahnuť kapitál zo zahraničia. Či skôr prilákať.

K tomu by mala naša rastová politika smerovať, podľa toho by mala vyzerať. Zahraničný kapitál totiž môžeme prilákať iba výhodami a zárukami. To znamená, že ozdravovanie našej ekonomiky by bolo potrebné spojiť s potlačovaním organizovaného zločinu, vydieračskej praxe, lenivej nedbalosti a okrádaniu cudzincov. Takáto politika si však vyžaduje veľkorysosť a obrovskú dávku odvahy a dobrej vôle.