O čom sa verejne veľmi nehovorí

S psychologičkou L. Žákovou o vystresovaných podnikateľoch a iných témach

Mgr. LÝDIA ŽÁKOVÁ (1967) v roku 1989 úspešne absolvovala štúdium psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Tri roky pôsobila ako klinický psychológ pre dospelých. V rokoch 1994 až 1996 zbierala cenné skúsenosti a poznatky v humanitárnom centre pre utečencov (v tom čase z Bosny a Hercegoviny) v Gabčíkove ako vôbec prvý psychológ na Slovensku. V súčasnosti pracuje v pedagogicko-psychologickej poradni, avšak nemieni stagnovať. V blízkej budúcnosti počíta s otvorením vlastnej súkromnej praxe. Okrem toho vyhodnocuje výsledný efekt protidrogového projektu amerických lektorov, vyučuje psychológiu práce na obchodnej akadémii, intenzívne sa venuje aerobiku ako cvičiteľka (pred niekoľkými rokmi sa dostala do finále súťaže Fitnesska Slovenska), navštevuje kurzy jogy.

Prečo ste sa rozhodli študovať práve psychológiu?

- V detstve som sa intenzívne venovala športu, konkrétne stolnému tenisu. Podarilo sa mi vyhrať majstrovstvá Slovenska v súťaži juniorov. Často som sa stretávala so športovými psychológmi, bol mi sympatický ich prístup. „Zasvätili“ nás do základných foriem autogénneho tréningu, spĺňali moje predstavy o tom, ako by mala vyzerať praktická psychológia v praxi. To bol prvotný impulz, ktorý nasmeroval moje rozhodnutie. Počas štúdia som sa zamerala na sociálnu psychológiu, najmä na prácu so skupinou.

Úspechy, prípadne sklamania v reálnej praxi. Ktoré z nich prevažujú?

- Moje názory sa ešte donedávna odvíjali od športu, lepšie povedané boli sústredené na výkony. Uvedomila som si však, že psychológia nie je športovou disciplínou. Psychológ by mal v prvom rade sám osobnostne dozrieť, aby mohol zodpovedne pomáhať druhým – to je ten najväčší úspech. Prekáža mi neosobný prístup odborníka v bielom plášti k neraz vystrašenému klientovi tápajúcemu v neistote. V tomto smere mi veľmi pomohlo pôsobenie v utečeneckom tábore v Gabčíkove. Bola to výzva, ktorá ma v praxi veľmi často vyčerpávala, avšak zároveň obohacovala. V tom čase som bola jediným psychológom na Slovensku, ktorý sa zaoberal problémami utečencov. Pravidelne som navštevovala aj utečenecké tábory v Martine a Brezovej pod Bradlom. Človeka takáto práca nepochybne zasiahne väčšmi, ako by predpokladal. Nemôžem však hovoriť o výrazných sklamaniach. Som typom, ktorý radšej hľadí dopredu.

Ustavične premýšľate o nových, zaujímavých projektoch. Slová ako „stagnácia“ či „rutina“ nepoznáte. Čím sa zaoberáte teraz?

- Pracujem na vyhodnotení projektu zameraného na protidrogovú prevenciu a na komunikačné bariéry v medziľudských vzťahoch. Ide o semináre rodinnej terapie podľa V. Satirovej pod názvom Povedz to priamo zamerané na odmietanie nechcených ponúk a schopnosť povedať „nie“ spoločensky prijateľným spôsobom. Tréning Povedz to priamo predstavuje dobre premyslený projekt na posilnenie psychického zdravia ľudí všetkých vekových skupín. Generalizoval sa nielen na rozhodnutia týkajúce sa drog, ale aj na ďalšie životné rozhodnutia. Celkom určite nejde o „samospasiteľnú” metódu, presadiť ju v praxi nie je jednoduché. Protidrogový projekt je financovaný protidrogovým fondom. Rada by som v jeho realizácii pokračovala ďalej, záleží na protidrogovom fonde, či poskytne ďalšie finančné prostriedky. Čoraz viac sa však zaoberám myšlienkou zriadenia vlastnej súkromnej praxe. Ideálna by bola práca so skupinou, starostlivosť o dušu i telo v prepojení s relaxačnými technikami, jogou. Tak si predstavujem zmysluplnú psychologickú prax.

Máte vy sama čas na relaxáciu?

- Pracujem s ľuďmi, ktorí zo mňa energiu čerpajú. Je to prirodzené – tak pri práci s klientmi, ako aj pri predcvičovaní aerobiku. Ja som tam pre nich, nie oni pre mňa. Preto je mojím najväčším relaxom joga. Rada sa tiež utiahnem do svojho súkromia ku knihám a k hudbe.

Často sa vyjadrujete k témam ako stres, prepracovanosť, neistota, strach... Myslíte si, že „kameňom úrazu“ pri ich vzniku sú spoločenské zmeny alebo iba odtabuizovanie niečoho, o čom sa v minulosti nehovorilo?

- Obe tvrdenia sú pravdivé. Zmeny, ktoré sa neraz javia ako chaotické, spôsobujú chaos aj v hlavách mnohých jednotlivcov. Sú však nevyhnutné a je na nás, ako ich zvládneme. Horší je fakt, že v zamestnaní sa nezriedka kladie väčší dôraz na osobné sympatie či antipatie ako na skutočnú profesionalitu a talent. Nečudo, že mladí a schopní ľudia nachádzajú uspokojenie svojich predstáv a potrieb v zahraničných firmách.

Aké sú najčastejšie ponosy klientov u psychológa?

- Psychosomatické problémy, stres, únava, prepracovanosť, apatia – následné depresie a problémy vo vzťahoch. Pridružuje sa nezvládnuteľné správanie u detí, mimochodom, ich počet stále stúpa, a neprispôsobivosť okoliu. Ľudia sú bezradní vo svojej túžbe po dokonalosti a nedokážu akceptovať sami seba. Psychológ musí v klientovi vzbudiť pocit vzájomnej dôvery. Iba vtedy sa môže začať terapia s malými vyhliadkami na úspech.

Stíhate všetko tak, ako si to v predstavách naplánujete alebo musíte pre nabitý program aj improvizovať?

- Časová tieseň je v mojom prípade skôr nárazová. Snažím sa všetko zorganizovať, pracujem na polovičný úväzok v každom z mojich zamestnaní, takže mi nehrozí osemhodinová rutina v kancelárii. Telesné aktivity vhodne dopĺňajú moju duševnú činnosť, takže zatiaľ od únavy nepadám. Dúfam však, že ani v budúcnosti nebudem.

Katarína Matejčíková